Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

343. Kvas farizejov. Názory o Synovi človeka. Primát Šimona Petra

     27. november 1945
     Jordán preteká nížinou, kým sa vleje do Meromského jazera. Je to krásna nížina, na ktorej každým dňom bujnejšie rastú obilniny a kvitnú ovocné stromy. Kopce, za ktorými je Kedes, sú teraz za pútnikmi. Tí uzimení svižne kráčajú v prvom dennom svetle, hľadiac s túžbou na vychádzajúce slnko, ktoré vyhľadávajú, sotva sa jeho lúče dotknú lúk a pohladia listy stromov. Museli spať pod holým nebom, nanajvýš v stohu slamy, lebo majú pokrčené šaty s kúskami slamy a suchých listov, ktoré si postupne zhadzujú, ako ich zbadajú v čoraz jasnejšom svetle.
     Rieka sa hlási žblnkotom, ktorý sa zdá hlučný v rannom tichu polí a v šume chvejúceho sa lístia hustého radu stromov v jemnom rannom vánku. Ale ešte ju nevidno, lebo je vnorená v rovnej nížine. Keď uvidia v novej zeleni brehov jej trblietavé modré vody, vzduté mnohými potôčikmi stekajúcimi zo západných kopcov, sú už takmer na brehu.
     „Pôjdeme po brehu až k mostu, alebo prejdeme cez rieku tu?" opýtajú sa Ježiša, ktorý šiel sám, zamyslený, a teraz sa zastavil, aby na nich počkal.
     „Pozrite sa, či je tu loďka, aby sme sa preplavili. Je lepšie prejsť tadiaľto..."
     „Áno. Na moste, ktorý je priamo na ceste do Cézarey Filipovej, by sme mohli stretnúť opäť niekoho, kto by nám bol na stope," poznamená Bartolomej, zamračene hľadiac na Judáša.
     „Nie. Nepozeraj krivo na mňa. Nevedel som, že pôjdeme sem, a nič som nepovedal. Ľahko sa dalo pochopiť, že Ježiš pôjde zo Safedu k hrobkám rabínov a do Kedesu. Ale nikdy by som si nepomyslel, že by chcel ísť až do Filipovho hlavného mesta. Takže oni to nevedia. A nestretneme ich mojou vinou, ani z ich vôle. Iba že by mali Belzebula, ktorý ich povedie," povie pokojne a pokorne Iškariotský.
     „To je dobré. Lebo s istými ľuďmi... Musíme byť obozretní a opatrne vyberať slová, ani nenaznačiť naše plány. Musíme dávať pozor na všetko. Inak sa naša evanjelizácia premení na ustavičný útek," odpovie Bartolomej.
     Vrátia sa Ján a Ondrej. Vravia: „Našli sme dve loďky. Prevezú nás za jednu drachmu na každej. Poďme dolu k hrádzi."
     A v dvoch malých loďkách sa na dvakrát prevezú na druhý breh. Aj tu ich privíta rovná a úrodná nížina. Úrodná, ale málo osídlená. Bývajú tam len roľníci, čo ju obrábajú.*

*(MV zobrazila panorámu na skici, kde sú slabo čitateľné slová – na západe kopce (Colli), na severovýchode Cézarea Filipova (Cesarea Paneade), na východe dosť vysoké vrchy (Monti abbastanza alti), na juhovýchode kopce (Colli) a v strede na toku rieky miesto prechodu (Posto di passo).)

     „Hm! Ako to urobíme s chlebom? Som hladný. A tu... nie sú ani filištínske klasy... Tráva a listy, listy a kvety. Nie som ovca ani včela," zamrmle Peter svojim druhom, ktorí sa zasmejú na jeho poznámke.
     Júda Tadeáš sa spredu trochu k nim obráti a povie: „V prvej dedine kúpime chlieb."
     „Za predpokladu, že nás nevyženú," ukončí Jakub Zebedejov.
     „Hovoríte, že máme dávať pozor na všetko, no dajte si pozor a chráňte sa kvasu farizejov a saducejov. Myslím si, že ho práve naberáte a pritom si neuvedomujete, že robíte zle. Dávajte si pozor, veľký pozor!" povie Ježiš.
     Apoštoli pozerajú jeden na druhého a šepkajú si: „Ale o čom to hovorí? Chlieb nám dala žena od hluchonemého a hostinský v Kedese. A ešte ho máme. Jediný, ktorý máme. A nevieme, či sa nám podarí kúpiť ďalší, aby sme sa najedli. Čo teda hovorí, že berieme chlieb od saducejov a farizejov s ich kvasom? Azda nechce, aby sme nakupovali v týchto dedinách..."
     Ježiš, ktorý bol znova vpredu celkom sám, sa obráti.
     „Prečo sa bojíte, že zostanete bez jedla a hladní? Aj keby všetci tunajší ľudia boli saduceji a farizeji, nezostali by ste bez chleba pre moju radu. Nie o takom kvase hovorím, čo je v chlebe. A teda môžete nakupovať chlieb pre svoje bruchá, kde chcete. A aj keby vám ho nikto nechcel predať, ani tak by ste nezostali bez chleba. Nepamätáte sa na päť chlebov, ktorými sa nasýtilo päťtisíc ľudí? Nepamätáte sa, že ste z neho ešte nazbierali dvanásť plných košov odrobín? Mohol by som urobiť pre vás dvanástich, ktorí máte jeden chlieb, to čo som urobil pre päťtisíc ľudí s piatimi chlebami. Nechápete, na aký kvas narážam? Na ten, čo kysne v srdciach farizejov, saducejov a učiteľov zákona proti mne. Je to nenávisť. A bludárstvo. Teraz idete v ústrety nenávisti, ako keby vošla do vás časť kvasu farizejov. Ani nepriateľov nesmiete nenávidieť. Neotvorte ani len maličký priestor ničomu, čo nie je Božie. Po prvom prvku protirečiacom Bohu by vošli ďalšie. Niekedy nadmernou túžbou bojovať takými istými zbraňami, ako majú nepriatelia, človek môže zahynúť alebo byť porazený. A keby ste boli porazení, mohli by ste pri styku s nimi vstrebať ich náuku. Nie. Buďte milosrdní a zdržanliví. Vy nemáte v sebe ešte dosť síl, aby ste mohli bojovať proti ich náukám, bez toho, aby ste sa nimi nenakazili. Pretože niektoré prvky z ich náuk máte v sebe aj vy. A nenávisť k nim je jeden z nich. Znova vám hovorím, že oni by mohli zmeniť metódu, aby vás zviedli a oddialili odo mňa, použijúc pritom tisíce láskavostí, ukazujúc sa kajúci a túžiaci po nastolení pokoja. Nemusíte pred nimi utekať, ale keď sa budú snažiť dať vám svoje náuky, vedzte, že ich nesmiete prijať. Toto je kvas, o ktorom hovorím. Nevraživosť, ktorá je proti láske, a falošné náuky. Hovorím vám: Buďte opatrní."
     „To znamenie, ktoré žiadali včera farizeji, bol 'kvas', Učiteľ?" spýta sa Tomáš.
     „Bol to kvas a jed."
     „Dobre si urobil, že si im ho nedal."
     „Ale jedného dňa im ho dám."
     „Kedy? Kedy?" pýtajú sa zvedavo.
     „Jedného dňa..."
     „A aké je to znamenie? Nepovieš to ani nám, svojim apoštolom? Aby sme ho mohli ihneď spoznať," spýta sa dychtivo Peter.
     „Vy by ste nemali potrebovať znamenie."
     „Ó! Nie preto, aby sme verili v teba! My nie sme ľudia, ktorí máme veľa myšlienok. My máme len jednu – milovať teba," povie zanietene Jakub Zebedejov.
     „Ale ľudia, s ktorými sa vy stýkate viac než ja, tak v dobrom, takže sa pri vás správajú uvoľnenejšie, než keby boli pri mne, za koho ma pokladajú? Za koho pokladajú Syna človeka?"
     „Niektorí vravia, že si Ježiš, teda Kristus, to tí najlepší. Iní hovoria o tebe, že si Prorok, iní iba že si Učiteľ, a ďalší, veď to vieš, hovoria, že si blázon a posadnutý."
     „Niektorí však používajú pre teba to isté meno, aké si dávaš ty, a volajú ťa 'Syn človeka'."
     „Niektorí tiež hovoria, že to nemôže byť, pretože Syn človeka je niečo iné. Ale nie vždy je to popretie. Pretože v podstate prijímajú, že ty si viac než Syn človeka, si Boží Syn. Iní zasa hovoria, že ty nie si ani Syn človeka, ale úbohý človek, ktorým zmieta Satan alebo šialenstvo. Vidíš, je veľa rozdielnych názorov," povie Bartolomej.
     „Ale kto je teda Syn človeka pre ľudí?"
     „Je to človek, v ktorom sú obsiahnuté všetky najkrajšie ľudské čnosti, človek, ktorý je obdarený všetkými prostriedkami rozumnosti, múdrosti a milosti, o ktorých si myslíme, že ich mal Adam, ku ktorým niektorí pridávajú, že nezomrieš. Veď vieš, že sa šíri správa, že Ján Krstiteľ nezomrel. Hovorí sa, že ho len preniesli niekam anjeli a že Herodes a ešte viac Herodiada – aby sa nehovorilo, že ich Boh porazil – zabili nejakého sluhu, nechali mu sťať hlavu a potom ukazovali jeho znetvorené telo ako mŕtve telo Krstiteľa. Ľudia toho narozprávajú! A preto si mnohí myslia, že Syn človeka je buď Jeremiáš, alebo Eliáš, alebo niektorý z prorokov, alebo i sám Krstiteľ, ktorý bol obdarený milosťou a múdrosťou. Hovorilo sa o ňom, že je Predchodca Krista. Krista – teda Bohom Pomazaného. Syn človeka je veľký človek narodený z človeka. Mnohí nemôžu alebo nechcú pripustiť, že by Boh mohol poslať svojho Syna na zem. Včera si to povedal ty: 'Uveria iba tí, ktorí sú presvedčení o nekonečnej dobrote Boha.' Izrael verí viac v prísnosť Boha, než v jeho dobrotu...," povie ešte Bartolomej.
     „Veru. Ľudia sa cítia takí nehodní, že považujú za nemožné, aby Boh bol natoľko dobrý a poslal svoje Slovo, aby ich spasilo. Stav ich skazenej duše im prekáža, aby tomu uverili," potvrdí Horlivec. A pripojí: „Ty hovoríš, že si Synom Boha a človeka. Vskutku, ty ako človek oplývaš milosťou a múdrosťou. A ja verím, že skutočne ten, kto by sa bol narodil z Adama v stave milosti, podobal by sa ti krásou, múdrosťou a každým iným darom. A v tebe žiari Boh svojou mocou. Ale kto tomu môže uveriť z tých, ktorí vo svojej nekonečnej pýche sa sami považujú za bohov a merajú Boha podľa seba samých? Oni sú krutí, nenávistní, chamtiví, nečistí, a preto si nemôžu ani len pomyslieť, že Boh vo svojej láskavosti zašiel až tak ďaleko, že dal seba samého, aby ich vykúpil, dal im svoju lásku, aby ich spasil, dal svoju veľkodušnosť, aby sa úplne vydal človeku, dal svoju čistotu, aby sa obetovala medzi nami. Nemôžu to uveriť, oni nie, ktorí sú takí neoblomní a puntičkárski v hľadaní chýb a v ich trestaní."
     „A za koho ma pokladáte vy? Povedzte mi svoj vlastný názor a neberte ohľad na moje slová ani na slová iných ľudí. Keby ste ma mali posúdiť, čo by ste povedali, kto som?"
     „Ty si Kristus, Syn živého Boha," vykríkne Peter a padne na kolená s rukami vystretými hore k Ježišovi, ktorý na neho hľadí s rozžiarenou tvárou. Skloní sa, aby ho zdvihol a objal, a povie:
     „Blahoslavený si Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach! Od prvého dňa, čo si prišiel ku mne, kládol si si túto otázku. A keďže si úprimný a čestný, vedel si pochopiť a prijať odpoveď, čo ti prišla z neba. Skôr, ako si prišiel ku mne, nevidel si nadprirodzené zjavenia ako tvoj brat, Ján a Jakub. Ty si nepoznal moju svätosť syna, robotníka a občana ako moji bratia Júda a Jakub. Skôr, než si sa stal mojím učeníkom, som pre teba neurobil zázrak, ani si ma nevidel vykonať nijaký zázrak, ani som ti nedal nijaké znamenie moci, ako som to urobil a ako videli Filip, Natanael, Šimon Kananejský, Tomáš a Judáš. Teba som si nepodriadil svojou vôľou ako mýtnika Léviho. A predsa ty si od prvej chvíle zvolal: 'On je Kristus!'* Od prvého momentu, ako si ma uvidel, si uveril, a tvoja viera sa nikdy neotriasla. Preto som ťa nazval Kéfas – Skala. A preto na tebe, na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva a všetko, čo zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi, a všetko, čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi, ó, verný a rozumný muž, ktorého srdce som mohol vyskúšať. A tu, od tejto chvíle, ty si hlavou, ktorú musíte poslúchať a vážiť si ako druhého mňa. A za takého ho vyhlasujem tu pred vami všetkými."

*(Na strojopisnej kópii MV odkazuje pre prípadné upresnenia na koniec časti 48. kapitoly.)

     Keby Ježiš zgniavil Petra krupobitím výčitiek, Peter by tak silno neplakal. Plače na Ježišovej hrudi a celý sa otriasa vzlykaním. Plač, ktorý možno porovnať len s neudržateľným plačom jeho bolesti, keď zaprel Ježiša. Terajší plač tvorí mnoho pokorných a dobrých citov... Je v ňom trocha zo starého Šimona – rybára z Betsaidy, ktorý sa na prvé bratovo oznámenie o Mesiášovi neveriaco a veselo zasmial a povedal: 'Akurát, Mesiáš sa zjaví práve tebe...!' – trocha zo starého Šimona sa rozpustí pod tými slzami, aby sa ukázal pod zjemnenou kôrou svojej ľudskej prirodzenosti stále jasnejšie ako Peter, veľkňaz Kristovej Cirkvi.
     Keď pozdvihne svoj bojazlivý, zmätený zrak, dokáže urobiť len jedno gesto, aby ním vyjadril všetko, prisľúbil všetko, aby sa celý posilnil v novej službe – svojimi krátkymi svalnatými rukami sa vrhne Ježišovi okolo krku, donúti ho skloniť sa, aby ho pobozkal, pričom sa zapletú jeho trocha naježené strieborné vlasy a brada s mäkkými zlatými vlasmi a bradou Ježiša. Peter hľadí na Ježiša úctivým, láskyplným a prosebným pohľadom svojich jasných, teraz od plaču červených očí, držiac vo svojich teplých, širokých, drsných rukách asketickú tvár Učiteľa skloneného nad jeho tvárou, akoby bol vázou, z ktorej vyteká životodarná tekutina... a pije, pije, pije láskavosť a milosť, istotu a silu z tej Ježišovej tváre, z jeho očí, z jeho úsmevu...
     Napokon sa odlúčia a pokračujú v ceste do Cézarey Filipovej. Ježiš vraví všetkým: „Peter povedal pravdu. Mnohí ju tušia, vy ju viete. Ale zatiaľ úplnú pravdu o tom, kto je Kristus, nehovorte nikomu.* Dovoľte, aby Boh hovoril v srdciach ľudí tak, ako hovorí vo vašom. Veru, hovorím vám, že tí, ktorí k mojim alebo vašim výrokom pripoja dokonalú vieru a lásku, spoznajú pravý význam slov: 'Ježiš, Kristus, Slovo, Syn človeka a Syn Boží.'"

*(Toto Ježišovo odporúčanie sa opakuje aj pri iných príležitostiach, napr. v 175., 232., 347., 349, 460. kapitole, a jeho dôvod je takmer vždy v príslušnom kontexte (ako tu) alebo v poznámke, napr. v 349. kapitole. Panna Mária podá k tomu podrobnejšie vysvetlenie v 642. kapitole.)