Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

340. Polepšenie Judáša Iškariotského a potýčka s rabínmi pri Hillelovom hrobe

     24. november 1945
     Z dediny Meiron ide Ježiš so svojimi apoštolmi stúpajúcou horskou cestou, ktorá vedie na severozápad pomedzi lesy a pastviny. Pravdepodobne si už uctili hroby, lebo počujem, ako sa o tom medzi sebou rozprávajú.
     Teraz je vpredu práve Iškariotský s Ježišom. Pochopiteľne, v Meirone dostali a rozdávali almužnu, a Judáš teraz podáva správu o prijatých obetách a rozdaných almužnách. Končí slovami: „A tu, hľa, je moja obeta. Dnes v noci som prisahal, že ti ju dám pre chudobných ako pokánie. Nie je toho veľa. Nemám veľa peňazí. Presvedčil som však svoju matku, aby mi ich čo najčastejšie posielala po mnohých priateľoch. V minulosti, keď som sem prichádzal z domu, mával som veľa peňazí. Ale teraz, keď som musel chodiť po horách sám alebo len s Tomášom, vzal som si len toľko, čo som potreboval na cestu. Radšej to robím takto. Akurát, že... niekedy ťa budem musieť požiadať o dovolenie, aby som vás mohol opustiť na niekoľko hodín a ísť za priateľmi. Už som všetko zariadil... Učiteľ, budem mať stále peniaze na starosti ja? Ešte ja? Ešte stále mi dôveruješ?"
     „Judáš, hovoríš všetko sám od seba. A nepoznám dôvod, pre aký to robíš. Pamätaj si, že pre mňa sa nič nezmenilo... Lebo dúfam, že sa zmeníš ty a staneš sa opäť učeníkom, akým si bol v minulosti, a že sa staneš spravodlivým. Za tvoje obrátenie sa modlím a trpím."
     „Máš pravdu, Učiteľ. Ale s tvojou pomocou sa ním určite stanem. Ostatne..., to sú nedokonalosti mladosti. Nezávažné veci. Dokonca pomáhajú pochopiť blížnych a liečiť ich."
     „Veru, Judáš, tvoja morálka je naozaj veľmi zvláštna! A mal by som povedať viac. Nikdy som nevidel takého lekára, ktorý by dobrovoľne ochorel, aby potom mohol povedať: 'Teraz viem lepšie liečiť chorých na túto chorobu.' Takže ja som neschopný?"
     „Kto to hovorí, Učiteľ?"
     „Ty. Ja nehreším, a preto neviem liečiť hriešnikov."
     „Ty si ty. Ale my nie sme ty a potrebujeme skúsenosti, aby sme to vedeli robiť..."
     „To je tvoj starý nápad. Ten istý ako pred dvadsiatimi mesiacmi. S tým rozdielom, že vtedy si si myslel, že i ja musím hrešiť, aby som bol schopný vykúpiť. Som naozaj prekvapený, že si sa nesnažil napraviť túto moju... chybu – v zmysle tvojho usudzovania – a obdariť ma touto... schopnosťou chápať hriešnikov."
     „Ty žartuješ, Učiteľ. A to ma teší. Bolo mi ťa ľúto. Bol si veľmi smutný. A to, že som to práve ja, kto ťa privádza k žartovaniu, mi robí dvojnásobnú radosť. Ale ja som nikdy nepomýšľal byť tvojím učiteľom. A napokon, veď vidíš! Napravil som svoj spôsob zmýšľania tak, že teraz hovorím, že iba my potrebujeme túto skúsenosť. My, úbohí ľudia. Ty si Boží Syn, však? Máš teda múdrosť, ktorá nepotrebuje skúsenosti, aby bola taká, aká je."
     „Nuž dobre, ale si teda uvedom, že aj nevinnosť je múdrosť, omnoho vyššia múdrosť než nízke a nebezpečné poznanie hriešnika. Kde by svätá neznalosť zla mala obmedziť naše schopnosti riadiť seba a druhých, postará sa o to služba anjelov, ktorá nikdy nechýba v čistom srdci. A ver, že anjeli, keďže sú najčistejší, vedia rozlišovať medzi dobrom a zlom a viesť čistého človeka, ktorého strážia, po správnej ceste a k správnym skutkom. Hriech nezväčšuje múdrosť. Nie je svetlom. Nie je vodcom. Nikdy. Je skazou. Je zaslepenosťou. Je chaosom. Takže ten, kto sa ho dopustil, spozná jeho chuť, ale zároveň stratí schopnosť poznať mnohé ďalšie duchovné veci a už nebude mať Božieho anjela, ducha poriadku a lásky, aby ho viedol, ale bude mať Satanovho anjela, ktorý ho bude viesť k stále väčšiemu neporiadku z nenásytnej nenávisti, ktorá zožiera týchto diabolských duchov."
     „A... počuj, Učiteľ. Keby človek chcel mať znova anjelského vodcu? Stačí ľútosť, alebo jed hriechu pretrvá aj neskôr, keď človek oľutoval a bolo mu odpustené? Vieš, napríklad niekto, kto sa dal na pitie, aj keď prisahá, že už sa neopije, a odprisahá to s opravdivou vôľou tak konať, stále cíti nutkanie piť. A trpí..."
     „Určite. Trpí. A preto by sa človek nemal nikdy stať otrokom zla. Ale utrpenie nie je hriech. Je to odčiňovanie. Ako kajúci opilec už nehreší, ale získava zásluhy, ak hrdinsky odoláva nutkaniu piť, podobne aj ten, kto zhrešil a kajá sa a odporuje každému pokušeniu, získava zásluhy a nechýba mu k tomuto odporu ani nadprirodzená pomoc. Byť pokúšaný nie je hriech. Naopak, je to boj, ktorý prináša víťazstvo. A ver mi, že Boh len túži, aby odpustil a pomohol tomu, kto schybil, ale kto potom ľutuje..."
     Judáš je chvíľu ticho... Potom vezme Ježišovu ruku, pobozká ju a sklonený nad ňou povie: „Ale ja som včera večer prekročil mieru. Urazil som ťa, Učiteľ..., povedal som ti, že ťa znenávidím... Koľké kliatby som vyriekol! Môže mi vôbec byť odpustené?"
     „Najväčší hriech je nedúfať v Božie milosrdenstvo... Judáš. Povedal som predsa:* 'Každý hriech proti Synovi človeka sa odpustí.' Syn človeka prišiel, aby odpúšťal, aby zachraňoval, aby uzdravoval, aby privádzal do neba. Prečo chceš stratiť nebo? Judáš! Judáš! Pozri sa na mňa! Umy si dušu v láske, ktorá vychádza z mojich očí..."