Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

361. Štepy, ktoré premenia apoštolov. Mária upozorní Ježiša. Zázrak na Jordáne

     17. september 1944
     Konečne môžem písať o tom, čím sa zaoberá môj duchovný zrak a duchovný sluch od skorého svitania dnešného rána. A trápim sa od úsilia, že počúvam svetské vonkajšie a domácke veci, kým musím vidieť a počúvať Božie veci, a neznášam nič okrem toho, čo vidí môj duch.
     Koľko trpezlivosti potrebujem... nestratiť trpezlivosť v očakávaní chvíle, keď môžem povedať Ježišovi: „Tu som! Už môžeš pokračovať!" Pretože, ako som už povedala viackrát a opakujem znova, ak nemôžem pokračovať alebo začať písať rozprávanie toho, čo vidím, vtedy sa výjav zastaví hneď alebo v mieste, kde ma vyrušia, a rozvinie sa znova vtedy, keď mám možnosť ho sledovať. Myslím, že tak to chce Boh, aby som nevynechala a nepomýlila ani len jednu podrobnosť, čo by sa mi mohlo stať vtedy, keby som to písala o niečo neskôr po videní.
     Ubezpečujem vás na svoje svedomie, že to, čo píšem, pretože to vidím alebo počujem, píšem počas toho, ako to vidím či počujem.
     Takže toto vidím od dnešného rána a môj vnútorný poradca mi hovorí, že ide o začiatok dlhého a pekného videnia.
     Ježiš kráča po mimoriadne blatistej poľnej ceste v nečase, o akom sa hovorí, že ani psa nehodno vyhnať von. Cesta je malým potokom blata, špliechajúceho a striekajúceho pri každom kroku, žltkastého, lepkavého a šmykľavého sťa mäkké mydlo, ktoré sa lepí na sandále, vsakuje do nich ako do špongie a zároveň sa šmýka pod nimi a spôsobuje, že chôdza v takej šmykľavici je veľmi namáhavá.
     V týchto dňoch muselo ustavične pršať. A obloha sľubuje ďalšie dažde, lebo je zatiahnutá, olovená, pokrytá veľkými, tmavými, nízkymi a ťažkými mračnami, hnanými juhovýchodným či severozápadným vetrom. Vzduch je taký ťažký, až ho človek cíti v ústach ako chorobne sladký medový povlak. Nárazový vietor, ktorý fúka a ohýba trávu a konáre, a potom ustane a všetko sa vráti do ťažkej nehybnosti búrkového dusna, neprináša nijakú úľavu. Tu a tam sa roztrhne veľký mrak a veľké teplé kvapky, ktoré akoby pochádzali z vlažnej sprchy, dopadnú na zem a vytvoria v blate bubliny, ešte väčšmi striekajúce na odev a nohy.
     Hoci si Ježiš a jeho apoštoli vyhrnuli tuniky a upevnili si ich v páse šnúrou slúžiacou ako opasok, spodnú časť majú zafŕkanú od blata, ktoré je dolu vlhké, ale vo vyšších častiach takmer suché. Plášte a odevy majú zložené na polovicu, aby ich udržali čisté a zároveň aby ich dvojnásobne ochránili pred krátkymi, ale prudkými lejakmi. Držia ich podľa možnosti čo najvyššie, no aj tak sú úplne zašpinené. Zdá sa, že na nohách majú až po holene natiahnuté hrubé pančuchy z drsnej vlny, ale to je blato, ktoré sa na ne nalepilo ako kôra.
     Potiaľ to bolo na začiatku. Teraz to pokračuje.
     Učeníci si trocha sťažujú na počasie a cestu, a predsa, nech je to povedané, aj na nie veľmi... zdravú záľubu Učiteľa chodiť v takom počasí.
     Zdá sa, že Ježiš to nepočuje. Ale predsa počuje. Dva či trikrát sa jemne obzrie dozadu – kráčajú takmer v rade jeden za druhým a držia sa ľavej strany cesty, ktorá je trocha vyššia než pravá, a preto menej blatistá – a pozrie sa na nich. Ale nepovie nič.
     Pri jeho poslednom obzretí najstarší z učeníkov povie: „Ó, ja úbožiak! Pri tejto vlhkosti, ktorá sa na mne vyparuje, budem mať riadne bolesti! Ja som už starý! Už nemám tridsať rokov!"
     Matúš tiež zahundre: „A čo ja? Nebol som zvyknutý... Keď pršalo v Kafarnaume, ty to vieš, Peter, nevychádzal som z domu von. Poslal som na mýtnicu svojich sluhov a tí mi priviedli tých, čo mali platiť. Zorganizoval som si na to ozajstnú službu. Samozrejme... komu sa chcelo ísť von za takého nevľúdneho počasia? Hm! Možno nejaký melancholik a nik viac. Obchody a cesty sa robia za dobrého počasia..."
     „Mlčte! Veď to počuje!" povie Ján.
     „Ale kdeže, nepočuje nás. Premýšľa a keď premýšľa... ako keby sme nejestvovali," povie Tomáš.
     „A keď si vezme niečo do hlavy, nič s ním nepohne, nijaká správna úvaha. Urobí si to, čo chce. Nedôveruje nikomu, len sebe, a to ho zničí. Keby sa poradil trocha so mnou... Ja predsa viem toho toľko!" povie Judáš so svojou domýšľavosťou človeka, ktorý „vie všetko" a je „šikovnejší než ostatní".
     „Čo ty vieš?" spýta sa ho Peter a hneď očervenie ako paprika. „Ty vieš všetko! Akých máš priateľov? Si azda veľký muž Izraela? Ale choď! Aj ty si len úbohý človek ako ja a ostatní. Trocha krajší... Ale krása mladosti je kvet, ktorý trvá jeden deň! Aj ja som bol pekný!"
     Úprimný Jánov smiech uvoľní napätie. Aj ostatní sa zasmejú a trocha si doberajú Petra pre jeho vrásky, jeho nohy, už trvalo vykrivené od seba, ako majú všetci námorníci, pre jeho trochu býčie a od jazerných vetrov začervenané oči.
     „Len sa smejte, ale je to tak. A potom, neprerušujte ma. Povedz ty, Judáš. Akých máš priateľov? Čo vieš? Ak vieš to, čo naznačuješ, musíš mať priateľov medzi Ježišovými nepriateľmi. A kto má priateľov medzi nepriateľmi, je zradca! Hej, chlapče! Daj si pozor, ak ti záleží na tvojej kráse! Lebo hoci je pravda, že už nie som pekný, no je tiež pravda, že som ešte silný a vyraziť ti zuby či oko by pre mňa nebolo také ťažké," povie Peter.
     „Také reči, to sú ale spôsoby! Ozaj reči grobianskeho rybára!" povie Judáš s pohŕdaním urazeného princa.
     „Áno, pane, a ja sa tým chvastám. Rybár, ale čistý ako moje jazero, ktoré, ak má prísť búrka, nepovie: 'Budem pokojné,' ale zmieta sa a berie si určité mraky ako svedectvo nebeskej klenby, takže ak človek nie je hlúpy alebo opitý, pochopí význam úkazov a podľa toho sa zariadi. Ty... ty mi pripadáš ako toto blato, ktoré vyzerá, že je tvrdé, a pozri!" (a energicky kopne nohou a blato zafŕka krásneho Iškariotského až po bradu).
     „Ale Peter! To sú nevhodné spôsoby! Učiteľove slová o láske prinášajú pekné plody!"
     „Aj tebe, pokiaľ ide o pokoru a úprimnosť. Len poďme. Vypľuj, čo vieš. Čo vieš? Je pravda, že vieš, alebo ty sám púšťaš správy, aby ti ľudia verili, že máš mocných priateľov? Si úbohý červík!"
     „Čo viem, to viem, a nepoviem to tebe, aby si podnietil bitky, ktoré by sa ti páčili, Galilejčan jeden! Opakujem, že keby Učiteľ bol menej tvrdohlavý, bolo by to omnoho lepšie. A keby bol menej násilný. Ľudí to už unavuje, že ich uráža."
     „Násilný? Keby bol taký, už by ťa hodil do rieky, ihneď. Pekne by si letel ponad tieto stromy. Tak by si si zmyl blato, ktoré ti špiní profil. Kiež by ti to pomohlo umyť si srdce, ktoré, ak sa nemýlim, musí byť špinavšie než moje zablatené nohy."
     Naozaj, Peter, zarastený a nízkej postavy, má najviac zablatené nohy. On a Matúš sú celí od blata až po kolená.
     „Prestaňte už s tým!" povie Matúš.
     Ján si všimol, že Ježiš trochu spomalil, a má podozrenie, že to počul. A tak zrýchli krok, predbehne dvoch či troch spoločníkov, príde k Ježišovi, postaví sa vedľa neho a zavolá: „Učiteľ!" láskavo ako vždy, s láskyplným pohľadom zdvihne hlavu hore, pretože je nižší, a kráča stredom cesty pod malou vyvýšeninou, po ktorej idú všetci.
     „Ó, Ján! Prišiel si za mnou?" Ježiš sa naňho usmeje.
     Ján, skúmajúc jeho tvár s láskou a s úzkosťou dozvedieť sa, či to počul, mu odpovie: „Áno, Učiteľ môj. Môžem tu byť?"
     „Vždy tu môžeš byť. Všetkých vás by som chcel a s tvojím srdcom! Ale ak budeš kráčať tadiaľ, kde si, premočíš sa."
     „Na tom nezáleží, Učiteľ! Nič mi neprekáža, len aby som bol pri tebe!"
     „Vždy chceš zostať pri mne? Ty si nemyslíš, že som nerozvážny a že môžem aj vám spôsobiť nepríjemnosti? Necítiš sa urazený, že nepočúvam tvoje rady?"
     „Ó, Učiteľ! Takže si to počul?" Ján je zarmútený.
     „Všetko som počul. Od prvých slov. Ale netráp sa tým. Nie ste dokonalí. Vedel som to, odkedy som si vás vyvolil. A neočakávam, že budete rýchlo dokonalí. Najprv sa musíte zmeniť z divokých na skrotených dvoma štepmi..."
     „Akými, Učiteľ?"
     „Jeden bude krvou a druhý ohňom. Potom budete hrdinovia neba a, počnúc sebou samými, zmeníte svet."
     „Krvou, ohňom?"
     „Áno, Ján. Krvou – mojou..."
     „Nie, Ježišu!" Ján ho preruší zastonaním.
     „Upokoj sa, priateľu. Neprerušuj ma. Počúvaj, ty ako prvý, tieto pravdy. Zaslúžiš si to. Mojou krvou. Veď to vieš. Preto som prišiel. Som Vykupiteľ. Spomeň si na prorokov. Nevynechali ani čiarku, keď opisovali moje poslanie. Budem mužom, ktorého opisuje Izaiáš. A keď vykrvácam, moja krv vás urobí plodnými. Ale nezostanem pri tom. Ste takí nedokonalí, slabí, pochabí a bojazliví, že ja, oslávený po boku Otca, vám zošlem Oheň, Silu, ktorá vychádza z môjho bytia plodením od Otca a ktorá spája Otca so Synom do nerozlučiteľného kruhu a robí Jedným Troch – Myšlienku, Krv, Lásku. Keď Boží Duch, vlastne Duch Božieho Ducha, Dokonalosť božských Dokonalostí zostúpi na vás, už nebudete takí, akí ste teraz. Ale budete noví, mocní, svätí... Ale pre jedného z vás Krv ani Oheň nebudú ničím. Lebo Krv bude mať preňho moc zatratenia a spozná naveky iný oheň, v ktorom bude horieť chrliac krv a pohlcujúc krv, lebo uvidí krv všade, kde spočinie jeho smrteľný a duchovný zrak, od chvíle, keď zradí Krv Boha."
     „Ó, Učiteľ! Kto to je?"
     „Jedného dňa sa to dozvieš. Zatiaľ na to zabudni. A z lásky sa ani neusiluj skúmať to. Skúmanie predpokladá podozrenie. Nesmieš podozrievať svojich bratov, lebo podozrievanie je už nedostatok lásky."
     „Stačí mi, keď ma uistíš, že to nebudem ja ani Jakub, kto ťa zradí."
     „Ó, ty nie! Ani Jakub. Ty si moja útecha, môj dobrý Ján!" A Ježiš mu položí ruku na ramená a pritiahne si ho k sebe, a takto kráčajú spolu.
     Na istý čas obidvaja zmĺknu. Teraz stíchli i ostatní. Počuť iba zvuk krokov v blate.
     Potom počuť iný hluk, taký klokotavý šum, povedala by som ťažký chrapot kašlúcej osoby. Monotónne hundranie, zavše prerušené malými nápormi.
     „Počuješ?" povie Ježiš. „Rieka je blízko."
     „Ale k brodu prídeme až v noci. Onedlho sa začne zvečerievať."
     „Prespíme v nejakej chatrči. A zajtra prejdeme cez rieku. Chcel som prísť skôr, lebo voda teraz z hodiny na hodinu stúpa. Počuješ? Tŕstie na brehoch sa láme pod ťarchou stúpajúcej vody."
     „Dlho ťa zdržali v tých dedinách v Dekapole! Hovorili sme chorým: 'Inokedy!', ale..."
     „Ale kto je chorý, chce sa uzdraviť, Ján. A kto má súcit, uzdravuje ihneď, Ján. Na tom nezáleží. Prejdeme tak či tak. Chcem, aby sme prešli po druhej strane skôr, než sa vrátime do Jeruzalema na Turíce."
     Opäť stíchnu. Zvečerieva sa veľmi rýchlo, ako zvykne v daždivých dňoch. S nastávajúcim súmrakom je chôdza čoraz namáhavejšia. Tmu prehlbujú s konármi i stromy, lemujúce cestu.
     „Prejdeme na druhú stranu cesty. Už sme celkom blízko brodu. Pohľadáme nejakú chatrč."
     Prejdú cez cestu a ostatní za nimi. Prekročia malú zablatenú priekopu, v ktorej je viac blata ako vody, ktorá sa žblnkotajúc vlieva do rieky. Tápavo prechádzajú pomedzi stromy a idú k rieke, ktorej hluk je čoraz bližší a výraznejší.
     Prvý lúč mesiaca prebodáva mračná, preniká pomedzi dva mraky, zostúpi na blatistú vodu Jordánu a zažiari na mieste, kde je rieka vzdutá a veľmi široká. (Ak odhadujem dobre, rieka je široká päťdesiat až šesťdesiat metrov. Som naozaj husička, pokiaľ ide o rozmery, ale myslím, že môj dom by sa mohol vojsť do riečiska aspoň deväť alebo desaťkrát, a ten bol široký približne päť a pol metra).* Jordán už nie je pekná pokojná modrá rieka s tichými plytkými vodami, ktoré ponechávajú odokrytý jemný piesok riečiska pri brehoch, kde sa začína tŕstie, ktoré vydáva stále hlasný šum. Teraz voda zaplavila všetko, nevidno prvé tŕstie, ohnuté, polámané a zaplavené, nanajvýš ak zvlní povrch vody nejaký pásik zvlneného lístia a vyzerá, akoby kývala na rozlúčku a volala o pomoc. Voda siaha už k pätám prvých veľkých stromov. Neviem, čo sú to za stromy. Sú vysoké a košaté, husté ako múr a temné za tmavej noci. Niekoľko vŕb ponára vrcholce svojich korún do žltkastej vody.