Mária Valtorta - EVANJELIUM, AKO MI BOLO ODHALENÉ

323. Návšteva v Antigónii

     7. november 1945
     „Môj syn Tolmaj prišiel na trh. Dnes o šiestej sa vracia do Antigónie. Deň je príjemný. Chcete ísť tak, ako ste si to plánovali?" opýta sa starý Filip a ponúka hosťom horúce mlieko.
     „Určite pôjdeme. Kedy si povedal?"
     „O šiestej. Môžete sa vrátiť zajtra, ak chcete, alebo večer pred sobotou, ak vám to bude lepšie vyhovovať. Vtedy prichádzajú na sobotné bohoslužby všetci židovskí sluhovia a tí, ktorí prijali vieru."
     „Tak urobíme. A nie je povedané, či si títo dvaja nevyberú tamto miesto pre svoj pobyt."
     „Bude ma to tešiť, aj keď ich stratím. Lebo je to miesto prospešné zdraviu. A mohli by ste urobiť veľa dobrého medzi sluhami, medzi ktorými sú ešte niektorí, ktorých zanechal náš pán. Niektorí sú tam zásluhou dobroty požehnanej panej, ktorá ich vykúpila od krutých pánov. A preto nie sú všetci Izraeliti. Ale teraz už nie sú ani pohania. Hovorím o ženách. Muži sú všetci obrezaní. Nepohŕdajte nimi. Ale mnohí sú ešte ďaleko od spravodlivosti Izraela. Svätí v chráme by sa nad nimi pohoršovali, oni, ktorí sú dokonalí..."
     „Veru! Veru! Naozaj! Dobre! Teraz môžu napredovať a vstrebávať múdrosť a dobrotu od poslov Pána. Počuli ste, koľko budete mať práce?" ukončí Peter a obráti sa k dvom učeníkom.
     „Budeme to robiť. Nesklameme Učiteľa," sľubuje Syntycha. A odchádza pripraviť, čo treba.
     Ján z Endoru sa spýta Filipa: „Myslíš, že v Antigónii by som mohol vykonať trocha dobra aj pre druhých, keď budem vyučovať ako učiteľ?"
     „Veľmi veľa dobra. Starý Plautus zomrel pred troma mesiacmi a pohanské deti nemajú teraz školu. Pokiaľ ide o Židov, nemajú učiteľa, lebo všetci naši utekajú z toho miesta, ktoré je blízko Dafny. Chcelo by to niekoho, kto by bol... ako bol Teofil... nie taký prísny."
     „Áno, chápem, bez farizejstva, chceš povedať," ukončí pohotovo Peter.
     „Tak... áno. Nechcem kritizovať, ale myslím si... Nemá význam preklínať. Lepšie by bolo pomáhať. Ako to robila pani, ktorá svojím úsmevom priviedla k Zákonu viac ľudí a lepšie ako rabbi."
     „To preto ma Učiteľ poslal sem! Ja som práve muž, ktorý má správnu kvalifikáciu! Ó! Budem plniť jeho vôľu. Až do posledného dychu. Teraz verím, naozaj verím, že moje poslanie nie je nič iné ako poslanie vyvoleného. Idem to povedať Syntyche. Uvidíte, že zostaneme tam. Idem, idem jej to povedať." A odchádza plný života, ako už dlho nebol.
     „Najvyšší Pane, ďakujem ti a velebím ťa! Bude ešte trpieť, ale už nie tak ako predtým. Ach, aká úľava!" zvolá Peter. A potom pocíti, že musí tak, ako to vie, trocha vysvetliť Filipovi, prečo má takú radosť: „Musíš vedieť, že Jána si vzali na mušku 'prísni' Izraela. Ty ich voláš 'prísni'."
     „Ach, chápem! Bol prenasledovaný z politických dôvodov ako..." a pozrie sa na Horlivca.
     „Áno, ako ja a ešte viac pre iné dôvody. Lebo okrem toho, že je z inej spoločenskej vrstvy, provokuje ich aj tým, že patrí Mesiášovi. Tak, a nech je to povedané raz navždy, obidvaja sú zverení tvojej vernosti. Chápeš?"
     „Chápem. A podľa toho sa zariadim."
     „Čo povieš o nich ostatným?"
     „Sú to dvaja učitelia, ktorých odporúčal Lazár Teofilov, jeho pre chlapcov, ju pre dievčatá. Vidím, že má výšivky a krosná. V Antiochii cudzinci robia a predávajú mnoho ženských ručných prác. Ale sú to hrubé a nekvalitné výtvory. Včera som u nej videl výšivku, ktorá mi pripomenula moju dobrú pani. Budú veľmi vyhľadávané."
     „A nech je znova pochválený Pán," povie Peter.
     „Áno. To zmenšuje našu bolesť z nadchádzajúceho odchodu."
     „Už chcete odísť?"
     „Musíme. Zdržala nás búrka. Na začiatku mesiaca šebat musíme byť s Učiteľom. Bude nás už čakať, lebo meškáme," vysvetľuje Tadeáš.
     Rozdelia sa a každý si ide po svojom, teda Filip tam, kde ho volá istá žena, a apoštoli do altánku na slnko.
     „Môžeme odísť na druhý deň po sobote. Čo poviete?" spýta sa Jakub Alfejov.
     „Nenamietam! Každé ráno vstávam s myšlienkou, že Ježiš je sám, bez šiat, bez toho, kto by sa oňho postaral. A každý večer usínam s rovnakým trápením. Ale dnes sa rozhodneme."
     „Povedzte mi: Učiteľ o tom všetkom vedel? Celé dni si lámem hlavu, ako vedel, že nájdeme Kréťana, ako predvídal Jánovu a Syntychinu prácu, ako, ako. Veľa vecí," vraví Ondrej.
     „Vskutku si myslím, že Kréťan sa zastavuje v Seleucii pravidelne. Možno to Lazár povedal Ježišovi a on sa preto rozhodol, aby sme nečakali na Veľkú noc," vysvetľuje Horlivec.
     „Veď hej! Správne! A ako to urobí Ján na Veľkú noc?" spýta sa Jakub Alfejov.
     „Nuž ako všetci Izraeliti!" povie Matúš.
     „Nie. To ako keby padol do vlčej tlamy!"
     „Ale kdeže! Kto ho nájde medzi toľkými ľuďmi?"
     „Iškar... Oh! Čo som to povedal! Zabudnite to. To je iba žart mojej mysle." Peter sa začervená a zosmutnie, že prehovoril.
     Júda Alfejov mu položí ruku na plece a usmieva sa svojím prísnym úsmevom a povie: „Ale choď! Všetci myslíme na to isté. Ale nepovieme to nikomu. A dobrorečme večnému Otcovi, že odvrátil Jánovu myseľ od tejto myšlienky."
     Všetci sú ticho, zamyslení. Ale pre nich, pravých Izraelitov, je to problém, ako bude môcť vyhnaný učeník sláviť Veľkú noc v Jeruzaleme, a rozhovoria sa o tom opäť.
     „Ja si myslím, že Ježiš sa o to postará. Azda Ján o tom vie. Stačí, keď sa ho na to spýtame," povie Matúš.
     „Nerobte to. Nevkladajte túžby a tŕnie tam, kde sa práve nastoľuje pokoj," poprosí apoštol Ján.
     „Áno. Bude lepšie spýtať sa na to samého Učiteľa," potvrdí Jakub Alfejov.
     „Kedy ho uvidíme? Čo poviete?" spýta sa Ondrej.
     „Ó! Ak odídeme na druhý deň po sobote, koncom mesiaca budeme určite v Ptolemaide," povie Jakub Zebedejov.
     „Ak nájdeme loď," poznamená Júda Tadeáš. A jeho brat pripojí: „A keď nebude búrka."
     „Vždy je nejaká loď, ktorá odchádza do Palestíny. A keď zaplatíme, zastaví nám aj v Ptolemaide, aj keď sa bude plaviť do Joppe. Máš ešte nejaké peniaze, Šimon?" spýta sa Horlivec Petra.
     „Áno. Hoci ten zlodej, Kréťan, ma dobre ošklbal, i keď tvrdil, že chce urobiť láskavosť Lazárovi. Ale musím zaplatiť za úschovu loďky a za Antónia. A peňazí, ktoré som dostal pre Jána a Syntychu, sa nedotknem. Sú sväté. I keby sme mali hladovať, nechám im ich nedotknuté."
     „Dobre robíš. Ten muž je veľmi chorý. Myslí si, že bude môcť robiť učiteľa. Myslím, že bude len chorý, a to skoro," usúdi Horlivec.
     „Áno, aj ja si to myslím. Syntycha bude musieť okrem prác robiť skôr masti," potvrdí Jakub Zebedejov.
     „Ale tá masť, čo? Aká zázračná vec! Syntycha mi povedala, že ju chce znovu urobiť a používať ju, aby sa mohla zblížiť s tunajšími rodinami," povie Ján.
     „Dobrý nápad! Chorý, ktorého vyliečia, sa vždy stane učeníkom a s ním i jeho príbuzní," zvolá Matúš.
     „Ó, to zasa nie!" zvolá Peter.
     „Čo? Chceš povedať, že zázraky nepriťahujú ľudí k Pánovi?" opýta sa ho Ondrej a s ním ďalší dvaja či traja.
     „Ó, detičky! Ako keby ste teraz spadli z neba! Či nevidíte, čo robia Ježišovi? Obrátil sa Héli z Kafarnauma? A Doras? A Ozeáš z Korozainu? A Melchiáš z Betsaidy? A – prepáčte, vy z Nazareta – a celý Nazaret, pre päť, šesť, desať vykonaných zázrakov až po posledný, ktorý urobil vášmu synovcovi?" spýta sa Peter.
     Nikto neodpovie, lebo je to trpká pravda...
     „Nenašli sme ešte toho rímskeho vojaka. Ježiš mu dal pochopiť," povie Ján po chvíli.
     „Povieme to tým, čo zostanú. Bude to pre nich ďalšia príležitosť," odpovie Horlivec.
     Vráti sa Filip: „Môj syn je pripravený.* Vrátil sa skoro. Je s matkou, ktorá pripravuje darčeky pre vnukov."