Aj z nenávisti môže vzniknúť láska

časť 29. piesok

Som zvedavá na túto dovolenku. Dúfam, že to nebude katastrofa... Dúfam!

Z hotela na pláž by to nemalo byť až tak ďaleko. Vyše 200 metrov. Som na to zvedavá...
***
Ďaleko to nebolo, ale je tu horúco... Ale stálo to za to.

Sú tu nádherný chlapci. Nie všetci. Ale je ich tu dosť. Jeden stojí asi 10 metrov vedľa mňa s nijakou babou. Vyzerá to, že sú súrodenci. Dúfam.

Ležím na piesku a opaľujem sa. Nia sa vedľa mňa hrá s pieskom. Ostatný sú vo vode. Rach s jej priateľom sú niekde v meste.

Ľutujem ho...

Ten chalan tú babu chytil za zadok... A ona mu dala pusu... Asi majú dobrý súrodenecký vzťah... Veľmi dobrý súrodenecký vzťah... Že priveľmi dobrý...

Musím povedať, že je pekná... Aj keď sa mi páči ten chalan nejdem im ničiť vzťah. Niesom sviňa! Dúfam, že im to bude klapať. Ale páči sa mi, ako páči a nie páči, ako páči.

„Pomôžeš mi?” zafňukala za mnou Nia. Otočila som sa na ňu a zasmiala sa. Zobrala som lopatku a začala kopať.

„Pozri! To je medúza!” zakričala Nia. Hneď som sa otočila na vec na ktorú ukazovala Nia. Nevyzeralo to, ako medúza. Skôr, ako kopa rias. Postavila som sa a prešla k tomu.

Boli to riasy.

„To nieje medúza. Len riasy” prešla som naspäť k Nii. Sadla som si vedľa nej a prehrabávala sa v piesku.

„Viac si tie plavky do zadku zastrčiť nevieš?” objavil sa za mnou tieň. Vedela som kto to je... „Ja mám lepšiu otázku... Čo teba do toho?” prevrátila som očami.

Sadol si za mňa. Oprel sa o môj chrbát jeho chrbtom. Idiot!

„Čo tu chceš?” sykla som. „Čo asi? Oddýchnuť si?” aj keď som ho nevidela, určite prevrátil tými nádhernými očami v, ktorých sa strácam. Ach... Prečo musí byť vždy ten najväčší idiot dokonalý?! Prečo?! To nieje fér!

Ale život nieje fér...

„Môžeš prosím ťa sa prestať o mňa opierať? Si ťažký a takto ma neopáli” snažila som sa ho zo mňa odtlačiť. „Počkaj... Nie” odfrkol. Rozhodla som sa pre iné riešenie. Posunula som sa do prava a on tým pádom spadol.

Tak mu treba. Idiot. Následne na neho Nia vysypala piesok. Ha! Mal ho aj v ústach. Išla som sa tam s Niou pocikať od smiechu... No jemu až tak do smiechu nebolo.

Posadil sa a utieral si ho z tváre. No nepomáhalo. Postavil sa a odišiel do vody. S Niou sme sa skludnili a späť sa vrhly na stavbu hradu z piesku.
***
Cítila som, ako niekto do mňa niečo hodil. Otočila som sa a za mnou stál Payton. V ruke mal mokrý piesok... Ja toho chalana zabijem!

„Opovážiš sa to hodi-” urobil to. Hodil mi ho priamo do tváre. „Však čo... Bahenná maska” mykol plecami. Aspoň myslím... Nič som nevidela.

Do vody som si to išla zmyť z tváre, zatiaľ čo on si sedel vo vode a smial sa. Ako myslíš... Zaslúžil si si to.

Tak isto, ako on aj ja som si do ruky zobrala mokrý piesok. Bolo to, ako blato. Sedel chrbtom ku mne, takže ma neuvidí ísť k nemu. Počuť to bude počuť, ale je tu ďalších milión ľudí. Nemusí si myslieť, že to som práve ja.

Podišla som bližšie k nemu. Chytila som ho za vlasy a ponorila mu hlavu pod vodu. Oddialila som sa a ako sa postavil som mu následne všetok piesok hodila do tváre. Ako ty ku mne, ja ku tebe.

Opláchol si tvár a zabíjal ma pohľadom. „Však čo... Bahenná maska” zopakovala som jeho vetu. Chvíľu ma ešte zabíjal pohľadom a potom sa... Usmial? O ouu...