Aj z nenávisti môže vzniknúť láska

časť 31. znova

„To si zo mňa robíš srandu!” vyvalila som na neho oči. To nemyslí vážne?!

„Nechcela si, aby bol tvoj? Teraz už môže byť tvoj” divne sa na mňa usmial. S týmto chalanom to už asi nevydržím. Postavila som sa a odišla. Konkrétne som odišla si sadnúť k moru.

Payton zrejme pochopil, že nemá cenu tam ísť za mnou. Niekam sa vytratil. Ani ma to nijako nezaujímalo. Nech si ide.
***
Sedela som tu už dlhšiu chvíľu a len tak premýšľala.

„Môžem?” započula som cudzí hlas za mnou. Otočila som sa a tam stál ten chalan. „Ou... To si ty...” otočila som sa späť na more. „Au... Takto som to nečakal, ale nevadí... Vieš o tom, že tvoj frajer zviedol moju frajerku... No teda teraz ex?” sadol si vedľa mňa.

„Za prvé... Nieje to môj frajer a za druhé... Možno zviedla ona jeho... Nikdy nevieš” mykla som plecami. Prikývol.

„Mimochodom... Som Cameron”

„Natalie” usmial sa. Chvíľu sme boli ticho, no nevydržalo to dlho (tak, ako aj Paytonovy a Iris ich vzťah).„Tak... Keď to nieje tvoj frajer, tak potom čo?” otočil sa na mňa.

„Úprimne... Ani sama neviem” pokrútila som hlavou. Nohy som si pritiahla k telu a položila si bradu na kolená. Zavrela som oči a len tak premýšľala.

„Si v pohode?” starostlivo sa spýtal. Oči som mala stále zavreté a hlavu zaborenú v kolenách. „Hej”

„Hej? Nevyzeráš, že si v pohode”

„Vážne? Ľudia okolo mňa si myslia, že som totálne v pohode a zabávam sa a, že si užívam s kamarátmi a podobné a pritom ani nevedia, ako sa cítim!” fakt som toto povedala? Chudák chalan ma nepozná ani päť minút.

„Teraz už duplom nevyzeráš byť v pohode” pohladil ma rukou na rameni. „Prepáč mi... Nechcela som na teba tak vylietnuť... Nepoznáme sa ani päť minút a určite si teraz o mne pomyslíš, ako sa ľutujem a aká som "chuderka" ” pramienok vlasov som si zastrčila za ucho.

„Vlastne... Nie... Asi som jediný komu si toto povedala... Nemám pravdu?” pousmial sa. Je milí.

„Áno... Ešte raz prepáč” usmiala som sa na neho ospravedlňujúcim úsmevom. Zasmial sa. „Keď sa chceš vyrozprávať... Mali by sme skočiť tu na obed a na kofolu... Čo ty na to?” nervózne sa usmial. Úsmev som mu opätovala a prikývla. Ja viem... Je divné, že sa idem vyrozprávať chalanovy, ktorého poznám ani nie päť minút.

Postavili sme sa a ja som dala rodičom vedieť kam idem a vyrazili sme.
***
„Takže ona sa s tebou len tak prestala baviť?! Sviňa!” musela som sa na ňom zasmiať.

„A vieš, čo je najlepšie? Ona bola vždy tá, ktorá tu bola vraj "zlomená"... Tá, ktorá vždy potrebovala pomoc a bola nedokonalá a pri tom bola strašne krásna! Niekedy som jej závidela, aká bola krásna a toto všetko! Vždy mi hovorila, ako sa cíti a podobne... Len ja som bola tá, ktorá bola o svojich vnútorných pocitoch ticho a nikomu o tom nezverovala, pretože som sa bála ich názoru a podobne... Mysleli si o mne, aká som silná, že vyzerám akoby ma nič netrápilo a popritom som si všetkým prechádzala skoro sama... Keď som sa chcela s niekym porozprávať... Nikto nepočúval... Ty si prvý, ktorý ma takto vypočul” odpila som si z kofoli.

„Ale veď to bola tvoja najlepšia kamarátka. Mala sa o teba viacej zaujímať a mala si všimnúť, že ti niečo je... A... Ďakujem” zobral si hranolku z môjho taniera. Tento chlapec vie počúvať. Asi si ho nechám.

„Je vážne zaujímavé, že viem len to, ako sa voláš a pri tom ti hovorím moje pocity a niečo o mojom živote” zasmiala som sa a aj on. „No... Vieš, že sa volám Cameron, ale kamaráti mi hovoria Cam...  Po dovolenke sa sťahujeme do LA, mám 17, mám mladšieho brata a mladšiu sestru... Ehh...  A to je asi tak všetko... Tetaz ty”