Tajomstvá víťazstva ✔

4. ROZHOVOR S MOJÍM BRATOM

-Sarra-

„Sarra, môžeš na sekundu?" úprimne, veľmi som sa potešila, keď ma Max prerušil. Prikývnem a spýtavo sa pozriem na Caleba. On pretočí očami naznačí aby som išla. Neviem čo by som mu na to povedala. Áno chcem ho aj ja ale najskôr si to musím doriešiť s Johnom, asi. Max ma vedie k zámockému jazierku. Vždy som mala rada vodu, tak ma neprekvapil výber miesta. Sadne si na lavičku a naznačí aby som si sadla vedľa neho.

„Sarra ..." spýtavo sa na mňa pozrie. „Deje sa niečo?" všimne si moju skleslú tvár a objíme ma.

„Vlastne ... nič čo by ťa prekvapilo. Len spomínam ako to bolo minulý rok jednoduchšie." Poviem a snažím sa usmiať ale moc sa mi to nedarí. Stále premýšľam nad Calebom a Johnom, neviem koho si vybrať, no dobre len si to neviem priznať.

„Ako pre koho, ja som letel po diaľnici sem aby som ťa mohol zachrániť pred tým netopierom a ty si vlastne ušla s netopierom. Vieš aké to pre mňa bolo ho vidieť s tebou ruka v ruke?" musím sa na tom teraz aleže naozaj úprimne usmiať a trochu to štuchnem do ramena.

„Ale no tak. Malo to aj svoje svetlé stránky, veď teraz sa nemusíš meniť každý spln na psa." Poviem ironickým tónom.

„Au, je to vlk nie pes."

„Ale páchne rovnako." Tieto naše škriepky mi tak moc chýbali. Obaja sa smejeme. Zdá sa byť všetko perfektné ale nie je to tak ani zďaleka. Po chvíle jeho tvár zvážnie.

„Ale vážne čo sa deje?" No dobre musím mu to povedať. Okrem Caleba je jediný s kým sa o tom dokážem rozprávam a hlavne môže mi dať aspoň malú bratskú radu.

„Vieš, keď si prišiel do zelenej záhrady, Caleb chcel ... no chcel aby som bola len jeho." Maxovi vyletí obočie až nad hlavu.

„Žiadal ťa o ruku?" spraví grimasu a usmeje sa.

„Prestaň dobre vieš ako to myslím." Poviem ironicky. Skutočnosti neviem ani sama ako to myslí a vlastne, keď sa nad tým zamyslím mohla to by Calebová verzia žiadosti o ruku. On vždy všetko robí po svojom a nečudovala by som sa, keby toto nebol jeho spôsob.

„Ty sa nevieš rozhodnúť, však?" povie smutnejšie a ja prikývne. Chvíľu hľadám správne slová a potom začnem.

„Nie, že rozhodnúť ale ... neviem nájsť tie správne dôvody odísť od Johna a byť s Calebom." Pozriem sa smutno do čistej vody v jazierku. Prejde mi hlavou myšlienka ako sa v nej Caleb a Celeste kedysi kúpali. Fakt neviem prečo ma práve toto napadlo.

„Riaď sa srdcom, sestrička. Tvoje srdce sa vždy správne rozhodne." Prečo bol taký poetický? Taký nikdy nebýva.

„Keď ja neviem koho viac milujem." Poviem smutne a on sa dotkne mojej ruky.

„Sarra, vieš to veľmi dobre. Ja to už viem dávno. Len si to musíš priznať. Jedného to veľmi zabolí ale musíš sa rozhodnúť. Ty vieš pri kom si šťastná." Ako to povie moju ruku stisne pevnejšie. Má pravdu viem pri kom som šťastná. Viem to. Len je to správne?

„Keď ja nechcem raniť ani jedného." Pustí mi ruku a pohladí ma po tvári.

„Potom nikdy nenájdeš šťastie. Ak ťa milujú tak ako hovoria, potom obaja pochopia a zachovajú sa tak aby si ty netrpela." No dobre, tomuto veriť nemôžem. Viem, že ma John teraz neľúbi ale aj tak žiarli až príliš a to mi teda riadne ubližuje. Tak k čomu mi bola táto rada?

„Vidíš ako sa John správa?" po mojich slovách sa zhlboka nadýchne.

„Sarra John ... mal by ti to povedať sám." No dobre teraz ma zamrazilo. Čo by mi mal povedať sám? Nie, nie, nie. Teraz mi to pekne povie Max, aj keby to mám s neho vymlátiť.

„Čo mi má povedať? Niečo spravil?" Max odvráti pohľad a potom sa pozrie na mňa.

„Sarra, ja ti musím najskôr niečo povedať. Ide o to, že mám pocit, že sem nepatrím." Má pocit, že sem nepatrí? Jasné že sem nepatrí, nikto sem nepatríme teda až na Caleba a Celelste. Sme tu len hostia a úprimne ten zámok je krásny ale najradšej by som sa od neho držala čo najďalej. Ja aj tak chcem vedieť, čo mi má povedať John.

„Max ..." skočí mi do reči. „Rozmýšľal som o tom už dosť dlho a rozhodol som sa. Viem, že ma za to budeš nenávidieť ale chcem sa vrátiť k bielim vlkom." Naozaj to povedal? Bála som sa že to povie.

„Tak trochu som to tušila." Nesmelo sa usmejem a chytím ho za rameno.

„Viem, že nám ublížili ale mám pocit, že tam patrím. Jed ma tam čaká. Chcem sa tam vrátiť, zajtra ráno. Chápem ak sa na mňa nahneváš ale to je moje miesto. Tam som sa cítil ako doma, napriek všetkému čo sa tam stalo." Prečo je taký ranený? Dobre nebolo to tam príjemné ale to miesto je jeho domov, tam sa predsa narodil tam patrí. Nemôžem ho za to viniť.

„Max, ja to chápem. Ak tam budeš šťastný, budem šťastná aj ja." Nemyslím to úplne úprimne ale nemôžem mu povedať pravdu nie? To by som potom znela ako rozmaznané decko. On je moja jediná rodina a ak o neho prídem, budem sama ale nechcem mu brániť v tom po čom naozaj túži.

„Sarra, chcem aby si vedela, že vždy tu budem pre teba. Kedykoľvek mi zavoláš prídem alebo môžeš prísť ty. Nechcem sa vzdať ľudskej časti. Chcem bývať v tej chate. Dvere sú tam vždy otvorené pre teba a tých netopierov." Usmejem sa a prikývnem ale počkať? Pre tých netopierov? Pokiaľ viem, netopier je ešte stále len jeden. John je predsa vlkolak.

„John je vlkolak a ja ešte neviem či zostanem s Calebom." Poviem aj keď asi vieme obaja, že klamem samu seba.

„John je ..." so saka vytiahne dýku. Áno tú dýku, ktorú som vrazila Calebovy do brucha a tak trochu ho skoro zabila. Prudko sa postaví a spravím niekoľko krokov ďalej od brata.

„Prečo ju máš?" vydesene sa pozerám na dýku. Môže to znamenať len jedno. John ju už použil. Buď to vyšlo alebo nie. To je dôvod prečo som ho celý čas na plese nevidela. Zomrel?

„Je mŕtvi?" spýtam sa neisto a Max začne točiť hlavou, no čo si budem odľahlo mi. Tak to znamená to, že je späť. John ma znova ľúbi? Naozaj je to realita. Niekto spoza chrbta ma chytí za ústa a pevne ma drží. Chcem sa otočiť ale nemôžem. Ucítim štipnutie v krku ale nie je to, že by ma niekto pohryzol ako upír ale je to akoby by ma poštípala včela. Začínam vidieť matne. Maxa so sebou mixoval a tiež ho niekto držal. Je to čierna postava, neviem ju identifikovať. V ruke drzí striekačku a jej obsah vtláča Maxovi do krku. Potom ma pohltí už len tma.