Tajomstvá víťazstva ✔

33. EMÓCIE

-Sarra-

Prebrať sa do krásneho rána s človekom, ktorého milujem je to, to najlepšie čo si môže ktokoľvek priať. Naozaj je tá najlepšia vec na svete. Aj keď od doby čo som sa premenila, nie nič tak úplne perfektné. Snažím sa tie krvilačné myšlienky pootláčať a nemyslieť na to ale popravde je to dosť ťažké. Bojovať s nutkaním, že chcem niekomu roztrhnúť krk, každú sekundu je o dosť náročnejšie ako som si myslela. Niekedy sa až čudujem ako to dokázal Caleb alebo John pri mne. Chcelo to veľa sebazaprenia.

Natiahnem ruku a snažím sa nahmatať Caleba ale nemôžem ho nájsť, prudko sa posadím a pozriem sa na miesto, kde som si myslela, že je celú noc. Dobre, tak teraz ma trochu chytá panika. Rozhliadnem sa po izbe ale po ňom ani stopy. Nie, nie, nie, toto sa nemôže stať, Caleb je moja kotva, je jediná osoba, ktorá vie tie otravné hlasy, ktoré mi hovoria že mám niekoho zabiť, utíšiť. On je jediný, čo to dokáže len jedným dotykom. Nemôže byť preč. Vyskočím s postele a namierim si to do kúpeľne, a tak trochu dúfam, že tam budem ale kúpeľňa je prázdna. Dobre, tak teraz mám oficiálne svoj prvý upírsky panický záchvat.

Kuchyňa. Áno, to je ono išiel nám spraviť raňajky. Oblečiem si ružovú teplákovú súpravu a rozbehnem sa do kuchyne, ktorá je tiež prázdna. Teda stojí tam jeden chalan, no dobre teda upír. Vraj to bol v osemdesiatkach najlepší kuchár a Celeste, si ho tak trochu privlastnila a samozrejme ho aj premenila. Určite jej pripravuje raňajky. Prekvapene na mňa pozerá.

„Ideš za Celeste a ..." nemôžem dopovedať jeho meno. Stále sa neviem spamätať s toho, že John a Celeste sú spolu. No dobre, ja som Johna odkopla. Jasné, že si to uvedomujem ale aj tak bol môj nie? Je predsa prirodzené, že trochu žiarlim? Teda aspoň dúfam, že to je normálne.

„Nie toto je pre mňa. Celeste, je jedálni ak ju hľadáš." Povie bez emócií a potom si odhryzne s hrianky, ktorú si práve pripravil. Len mu prikývnem a doslova utekám do jedálne. Dúfam, že tam ešte budem, pretože Celeste, vie byť dosť rýchla. Dokonca mám pocit, že na tomto zámku sú tajné chodby, o ktorých vie len ona a presúva sa po nich rýchlosťou svetla. Neviem fakt ako to robí ale vždy sa zjaví tam kde by fakt nemusela.

Prídem do jedálne a doslova mi odľahne, keď vidím, že ešte sedí za stolom a pred sebou má množstvo jedla. No ona v jednej ruke drží mobil, do ktorého uprene pozerá a druhej ruke drží pohár s krvou. Áno, viem že je to nechutné ale ten pach, no teda vôňu cítim až sem.

„Kde je?" Celeste, len zdvihne hlavu a pozrie sa smerom ku mne.

„Kde je kto?" povie flegmaticky ako to vie len ona. Neznášam ju. Prečo mi to robí? Dobre vie na koho sa pýtam.

„Caleb." Odvrknem.

„Keď nie je v tvojej posteli tak asi máte problém." Podpichne ma a odpije si s pohára. Teraz neviem čo chcem skôr. Či jej vyškriabať oči alebo si odpiť s toho pohára.

„Hej, dievča ak si taká hladná, tak si mala ísť do jaskyne, pre krv a nie sem." Viem prečo to povedala. Moja tvár sa premenila cítim to. Áno bažím po krvi a vždy keď ju ucítim chcem ju. Nedokážem tomu odolať, je to naozaj ťažké a je to asi jediná vec, kedy ľutujem že som upírka. Inak sa mi to celkom páči.

„Čo sa to ..." vo dverách sa zjaví John, ktorý prechádza prekvapeným pohľadom so mňa na Celeste.

„Tvoja bývalka je asi hladná a jej frajer jej nedal papať." Zatvorím oči a snažím sa to pre dýchať. Teda nie len tie nervy, ktoré mi spôsobuje ale ten neutíchajúci hlad. Teda, ono to vlastne ani nie je hlad. Neviem to opísať ale teraz sa necítim sama sebou. Keď je pri mne Caleb, nič s toho nepociťujem som to ja, Sarra. Pri ňom nemám také myšlienky, vždy myslím len na neho ale teraz keď neviem kde je, je to veľmi ťažké ich potlačiť.