Tajomstvá víťazstva ✔

10. ZÁCHRANA

-Sarra-

Sebavedomo otvorím dvere do miestnosti, kde by mal byt Caleb. Je tam sám rovnako ako John. No na moju obranu John bol bližšie, tak preto som ho v úvodzovkách zachránila skôr. Mal v ramene zabodnutú tú zázračnú dýku a v jeho očiach, bolo niečo čo som tam dávno nevidela ale nechcem na to teraz myslieť. Teraz je tu Caleb. Vojdem dnu a som pripravená na všetko čo ma tam môže stretnúť. Caleb má obe ruky rozpažené a priviazané k akejsi železnej konštrukcií. Doslova tam visí a s hrude mu trčí obrovský meč, ktorý vyzerá byť dosť starý. Do očí sa mi tlačia slzy a hrdle sa mi tvorí obrovská hruda, snažím sa ju trochu potlačiť a byť statočná.

„Caleb?" oslovím ho a on nadvihne hlavu, má bolesti a strach. Vidím to na jeho očiach. Takéhoto som ho ešte nikdy nevidela, vždy to bol arogantný, narcistický blázon a teraz? Teraz, je zničený.

„Sarra, si v poriadku?" Dobre, prečo prvá otázka, ktorú mi všetci traja položili bola či som v poriadku? Áno som dôležitá pre nadprirodzený svet ale oni sú tiež, dosť dôležitý, po posledných zisteniach.

„Som." Poviem potichu a pribehnem k nemu. Chytím mu ubolenú tvár do dlaní a tak donútim aby sa na mňa pozrel.

„Mrzí ma to." poviem a on prikývne. Mám pocit, že ho bolí každý pohyb, ktorý spraví.

„Vybe ..." skočí mi do reči. „Sarra, mám strach." Dobre tak toto mi vyrazilo, tak trochu dych. Caleb má strach a ešte sa k tomu prizná? Čo mu spravili?

„Už je to v poriadku, ideme preč." Poviem rázne a on začne točiť s hlavou zo strany na stranu. Caleb je zlomený, naozaj neviem čo sa tu dialo ale takto ho vidieť, mi lámalo srdce.

„Sarra ..." počkať on plače? Čo sa to tu deje. „ ... ten meč, je ten..." hovorí veľmi sťažka ale nemusí to dokončiť, viem prečo je taký vydesený. Ten meč je ten, ktorý ho zabil.

„Pšš." Priložím mu prst na pery a on sa na mňa smutne pozrie. Pobozkám ho. Viem, že ho môj bozk trochu upokojí. Oprieme si na chvíľu o seba naše čelá. Je to také romantické ale zároveň je to aj hrozné. A nie? V takejto situácií myslieť na romantiku.

„Bude to v poriadku." Poviem a on neisto prikývne. Dotknem sa rukoväte, a pomaly ho začnem vyťahovať. Rana začne krvácať ešte viac a Caleb zastoná. Keď meč vytiahnem s jeho tela spadne na zem. Je ťažší ako som si myslela. Caleb sa na neho zdesene pozerá, zatiaľ čo ja hľadám niečo, čím mu vyslobodím ruky. Potom si všimnem, že na oboch putách je malá dierka na kľúč. No super, ten kľúčik zrejme tak ľahko nenájdem. Rozhliadnem sa po miestnosti a môj pohľad sa zastaví na stole, na ktorom je pripravená tácka s rôznymi chirurgickými pomôckami. No, dobre nebola by som taká múdra ale už asi milión, ktorá som to videla v telke. Je tam malí nožík, ktorý by som nazvala skalpel a je len o niečo menší ako kľúčová dierka na Calebových putách. Zoberiem nožík a snažím sa ním otvoriť tie kovové veci a vôbec sa mi nedarí. Ako to v tých filmoch robia? Vždy im to ide tak rýchlo. Caleb, dýcha pomaly ale už nie je taký napätý aký bol pred chvíľou. Dýcha mi doslova na krk a nie je mi to teda príjemné ale inak ho s toho nedostanem. Akože nechcem byť zlá ale keď ma už mama bez všetkého pustila a povedala, že so sebou môžem zobrať aj upírov, mohla mi dať aj kľúče a nie aby som tu robila tieto filmové kúsky. Konečne. Uvoľnila mu som jednu ruku a teraz to len zopakovať na druhej. Caleb mi chytí tvár a tým ma vyruší. Pozriem sa do jeho očí.

„Milujem ťa." Ja chvíľu len pozerám do jeho očí a nič nehovorím. Áno, viem patrilo by sa teraz mne mu to povedať to isté ale nedokážem to aj keď mu to chcem povedať. No John je za dverami a možno je taký ako bol pred tým. Možno ma zas ľúbi. Prečo? Prečo je všetko také ťažké? Odvrátim zrak s Calebových zelený očí a sústredím sa na ten kus kovu. Podarí sa mi to. Podopriem ho a ťahám ho preč s miestnosti.

„Nie počkaj." Povie rázne a zohne sa po meč, ktorý som nechala ležať na zemi.

„Čo to robíš? Musíme ísť, kým si to nerozmyslia." Nalieham.

„Ja ho tu nenechám. Táto vec ..." Vtedy do dverí vojde John, ktorý si drží, krvavé rameno.

„Zober tú vec a pome čím skôr preč." Začne naliehať aj on.

„John nehojíš sa?" áno som vydesená, pretože nevieme presne čo tá dýka spravila a do toho ju mal v sebe rovno dva krát. Čo ak to s neho spravilo človeka. Prejdem pohľadom na Caleba. Dotkol rany na hrudi, ktorú mal tiež stále nepekne otvorenú.

„Ja sa tiež nehojím. Čo to má znamenať?" vydesene sa na seba pozrú a potom pozrú na mňa.

„Na mňa nepozerajte. Mne len povedali, kde ste a že môžeme ísť." Nadvihnem ramená. Naozaj som stratená. Netuším prečo sa nehoja. Popravde mám s toho trochu aj strach. Viem, že sú upíry a teda vlkolak alebo čo je teraz John ale vykrvácať môžu aj tak. Neviem ako ich dotiahnem niekam do bezpečia, a vlastne neviem ani kde sme a kam máme ísť.

„Kde je vlastne Max?" spýta sa John. Dobre, teraz by som sa mala zosypať ale niečom som si sľúbila, teda jemu som to sľúbila.

„Max zomrel teda, ešte nie ale zomrie." Poviem bez emócii.

„Sarra ja ..." začne Caleb ale ja mu to nedovolím dokončiť. „Musíme ísť ďalej. Max je minulosť." Ako to poviem ... no nebudem klamať aj ja som so svojej reakcie dosť prekvapená, obom vystrelí obočie a potom sa dosť nechápavo pozrú po sebe.

„Čo ty si vlastne zač po tej dýke?" Calebovi sa na tvári vytvorí, jeho známa grimasa, ktorú namieril na Johna. Akože nebudem klamať aj mňa to dosť zaujíma.

„Miešanec." Oznámi John.

„Miešanec?" zopakuje po ňom Caleb.

„Hybrid." Spresní John a potom sa pozrie na mňa. V jeho očiach, v jeho dokonalých hnedých očiach je vidieť to čo som už tak dlho nevidela. Pozerá sa priamo na mňa a mne práve poskočilo srdce. John je späť.

„John?" nesmelo ho oslovím. John sa ku mne rozbehne a celú si ma prehliadne. Do dlaní chytí moju tvár.

„Chýbala si mi." Ako to povie tak ma pobozká. Dobre asi je blbé, že to celé sleduje Caleb ale po tomto som túžila tak dlho. Mať Johna pri sebe, bozkávať ho a vedieť že ma ľúbi. 

******

Ahojte, aký máte názor na Sarru a Johna? Dajú sa znovu dokopy?