Tajomstvá víťazstva ✔

17. PREBUDENIE

-Max-

Miesto, ktoré malo slúžiť na rehabilitácie teraz tak rozhodne nevyzerá. Okná sú zatemnené, niečo tu hrozne páchne a v strede miestnosti je založený oheň v niečom čo vyzerá ako obrovská železná nádoba. Okolo ohňa stoja ľudia, ženy, muži a aj deti a niečo spoločne odriekajú. Stojím tu už hodnú chvíľu a nič iné okrem tohto sa nedeje. Mám s toho zimomriavky, najradšej by som ušiel ale nemôžem. Mám stále spútane ruky, so striebornými putami, ktoré mi rozožierajú kožu na zápästiach. Po oboch stranách stoja tie gorile a sledujú ma aby som sa o nič nepokúsil. Uvažoval som už o úteku ale je to nemožné. Som slabý a všetky okolnosti hrajú proti mne. Jediné čo mi zostáva je čakať.

Po chvíle do telocvične vojde Nina a s ňou dve ženy a namieria si to k tomu ohňu a začnú odriekavať niečo iné. Teda aspoň mi to znie inak. Je to divná reč. Stále nerozumiem čo sa tu deje, teda skôr bude diať ale tá reč mi niečo pripomína. Akoby som ju už niekde počul. Elizabeth, jej slova zneli podobne pri mojom runovom obrade. Môj pohľad prejde k Nine, ktorá drží nádobu s červenou tekutinou. Pristúpi bližšie k ohňu a obsah tej nádoby vyleje do ohňa a to isté zopakujú aj tie dve ženy. Nechcem si to priznať ale viem čo to je. Je to krv Sarry, Johna a Caleba. Keďže som tu jediný prítomný moja úloha ešte len príde, tým som si istý. Začnú odriekavať ešte hlasnejšie a plamene začnú horieť ešte vyššie, akurát zmenili farbu, sú krvavo červené.

Jedna zo žien sa pozriem smerom ku mne a kývne. Jeden s tých dvoch, čo stoja za mojím chrbtom mi zloží putá a druhý do mňa sotí aby som išiel smerom k ohňu. No ja stojím ako prikovaný. Mám s toho strach a k tým plameňom sa mi aleže vôbec nechcem ani len priblížiť. Sotí do mňa znovu ale aj tak sa nepohnem. Potom ma ten druhý chlap schmatne za rameno. Vtedy sa už pohnúť musím. Som slabí a nemám toľko sily sa mu postaviť, tak nesmelo vykročím.

Zostaneme stáť pri tom ohni. Mám pocit, že je ešte horúcejší ako by mal byť. Snažím sa držať odstup ale je to dosť ťažké, keďže ma držia dosť blízko.

„Je na rade potomok." Povie jedna zo žien a druhá mi schmatne ruku, dlaňou hore. Chcem sa brániť ale mám pocit, že tá žena má viac sily ako tí dvaja. Počkať, kde sú tí dvaja? Pred chvíľou stáli za mnou a teraz nie je po nich ani stopy.

„Akú mám v tom rolu?" ťažko sa mi hovorí, pretože moje hrdlo zviera obrovský strach. Nina sa ku mne nahne a smutne sa pozrie do mojich očí.

„Tú najdôležitejšiu. Ak nie si ten, za ktorého ťa máme, tak celé toto kúzlo je zbytočne a teba zabijú." Vyplašene sa na ňu pozriem a naprázdno prehltnem. Toto som teda naozaj nepotreboval počuť.

Žena, ktorá pevne drží moju ruku odniekiaľ vytiahne dýku. Je to tá dýka, ktorou som bodol Johna. Prečo je taká dôležitá? Prečo ju práve chcú použiť na mňa? Moje srdce bije tak rýchlo, že som asi tesne pred infarktom. Tá žena stále nie odriekava. Potom priloží dýku na moju dlaň a donúti ma zavrieť ruku. Vedel som, že ma to bude bolieť, keď niečo povie otvorí oči a pozrie sa priamo na mňa. Ruku mi pritlačí ešte viac a vytiahne dýku. Čim ma poreže.

Zasyčím od bolesti. Ruku mi stále nepúšťa. Oheň trochu ustane a moju porezanú ruku dá do ohňa a potom uvoľní zovretie. Na moje prekvapenie, plamene ma nepália. S ruky mi začne stekať krv, ktorá zmení farbu plameňov na svetlo žltú. Vydesene to všetko sledujem. Potom ma potiahne aby som odstúpil od ohňa.

„Si jej potomok." Povie s úžasom Nina a začne odriekavať. Ja idem od toho ohňa čo najďalej. Nemám s toho dobrý pocit. Viem, že som potomok Cecilie a Caleba. Caleb vidí vo mne jej oči. Vedel som to aj bez tohto kúzla ale Nina si tým istá nebola a popravde na jej očiach som videl úľavu.

Po chvíle plamene začnú horieť na čierno. Všetci o krok ustúpia a začnú odriekavať ešte hlasnejšie. To odriekavanie, čierne plamene a to všetko má zvláštnu atmosféru, s ktorej sa mi robia zimomriavky. Plamene začnú horieť ešte vyššie a potom znova zmenia farbu na oranžovú a vtedy s ohňa vystúpi žena. Vysoká, štíhla žena. Je špinavá od sadze a je nahá. Nina drží v ruke saténový župan, do ktorého pomôže žene obliecť sa a potom sa ukloní a za ňou sa uklonia všetci ostatný. V telocvični ostane hromadné ticho a oheň ako zázrakom utíchne. Žena sa rozhliadne po telocvični a jej pohľad zastane pri mne. Naozaj mám chuť zobrať nohy na ramená. Ide ladným krokom priamo ku mne. Mám s nej veľký strach. Neviem, kto to je ale práve vyšla s ohňa. Zjavila sa tam akoby nič. Viem, že nadprirodzený svet je pre mňa nepreskúmaný ale toto by som nikdy nečakal. Neveril by som, že to niekto dokáže.

„Ďakujem ti za život." Povie keď je pri mne dostatočne blízko. Ja len na ňu zdesene pozerám. Nikdy som sa takto noho nebál. Naozaj nikdy v živote som nemal takýto strach, aký mám teraz.

„Dúfala som, že sa budeš na neho podobať a ty máš moje oči." Povedala pobavene. Stále na ňu hladím vydesene. Viem o čom hovorí. Toto isté mi povedal Caleb. Je to Cecilia ale teraz neviem, či to je dobré alebo zlé znamenia. Som jej potomok, neublíži mi. Aspoň teda dúfam.

„Si vlkolak ale tvoja aura je zvláštna. Obklopuješ sa až príliš veľa upírmi?" Povie zaujato. Ja chvíľu na ňu len pozerám. Neviem ako reagovať. Ja mám zaujímavú auru ale ona je viac ako desivá.

„Čo odo mňa chcete?" poviem vystrašene. Ona sa usmeje.

„Spomienky." Doširoka sa usmeje a položí mi ruky na temeno hlavy. Zatvorí oči, mne sa zatočí hlava a príšerne ma zabolí to miesto, ktorého sa dotýka. Viem o čo sa snaží, chce nájsť všetko o Sarre a ostatných.

„Nieeee." Vykríknem a snažím sa bojovať. Nechcem jej ich ukázať. Nechcem aby vedela, kde sú a čo sú zač. Viem, že o Calebovi vie ale nemusí vedieť, že je teraz so mnou sestrou. Bolí to stále viac ale snažím sa s ňou bojovať. Musím bojovať.

„No tak, nespieraj sa. Potom to nebude bolieť." Začnem prudko dýchať pozriem sa jej do očí, ktorú sú naozaj ako tie moje.

„Nikdy ... vám ... ju ... neukážem." Tie slová išli so mňa naozaj ťažko. Viem, že je silnejšia a dostane to čo chce ale aj ju to vyčerpáva. Viem to. Cítim to.

„Neublížim jej." Neverím jej. Viem, že je ublíži, ublížila mne. Ublížila dokonca Calebovi. Nedovolím jej to. Tú bolesť musím zvládnuť.

„No tak Max, nebojuj." Dobre toto ma trochu vyvedie z miery a prestanem sa tak sústreďovať, na to aby si nezobrala to čo chce. Ako to, že vie moje meno?

„Ako ... ako viete moje meno?" sťažka sa opýtam. Slabne cítim to. Ak to ešte chvíľu vydržím, nedostane sa mi do hlavy.

„Viem viacej ako si myslíš a nechcem nikomu ublížiť. Viem, že ti na tom o kom chcem vedieť všetko, veľmi záleží a ver mi neublížim jej." Bolí to stále viac. Viem, že sa mi do hlavy dostane ale budem bojovať kým budem vládať. Sarru ochránim aj keby som mal pri tom zomrieť.

„Dobre, Max. Chcela som to po dobrom ale keď to nejde pôjde to po zlom. Vieš čo dokonale otvára myseľ?" dôraz dá slovo otvára. Bojím sa ale aj tak s tým budem bojovať do mojej hlavy ju jednoducho nepustím. Vidím veľmi rozmazane a neviem sa na to čo sa deje okolo mňa dobre sústrediť ale príde k nám Nina. Smutne sa na mňa pozrie. Zloží s ramena obväz a perami naznačí prepáč. V ruke drží niečo strieborné a to mi potom priloží do rany. Tá bolesť je neznesiteľná.

„Nieeeeeeeeeeeeeeee." Vykríknem od bolesti a zároveň od porážky. Je v mojej hlave. Cítim ako mi prechádza spomienku po spomienke pekne do začiatku.

„Vidíš ani to dlho netrvalo." Povie, keď si pozrie poslednú spomienku, ktorá je o Sarre ako odchádza s toho operačného sálu, kde ma do teraz držali. Mne sa zatočí hlava a spadnem za zem. Nina ku mne prihne a niečo sa mi snaží povedať ale ja sa nedokážem sústrediť. Som až veľmi slabí, tak slabí, že zamdliem.