Tajomstvá víťazstva ✔

19. PROROCTVO

-John-

Prešiel nejaký čas a stále sme sa neposunuli ďalej, no a presne to ma privádza k šialenstvu. Chcem Sarre pomôcť a vlastne tak trochu aj sebe. Nechcem zomrieť ako súčasť nejakého kúzla. Prežil som si toho naozaj dosť a preto nechcem aby som skončil mŕtvi v tej nemocnici alebo kdekoľvek inde. Chcem ešte žiť.

„John, prestaň pobehovať po miestnosti. Znervózňuješ ma." Povie tak trochu vytočená Celeste. Neviem prečo sa mi ponúkla pomoc. Určite má nejaké zajačie úmysly ale aj tak jej prítomnosť dosť využívam. Nie som aspoň na také množstvo kníh sám, veď predsa dve oči uvidia viac.

„Nemáme nič a čas beží. Kedykoľvek nás môžu uniesť znova." Poviem nervózne a sadnem si na pohovku. Celeste vlastne spravila toho už dosť. Zohnala rôzne grimoare a knihy kúziel a teraz sa snažíme v nich nájsť odpovede, ktoré sa veľmi ťažko hľadajú ak zoberieme do úvahy, že vieme len veľmi málo o tom kúzle, ktoré chytajú.

„Už sa dnu nedostanú o to som sa postarala ale ako poznám čarodejnice, tak si nájdu spôsob ako vás dostať von. Ale aj s tým, že tu nervačíš si nepomôžeš. Račej rob niečo užitočné." Povie a začne sa hrať s jej dlhými hnedými vlasmi.

„Fajn. Tak nájdime spôsob ako im v tom zabrániť." Celeste po mojich slovách pretočí očami, tak ako to vie len ona.

„Chceš tomu zabrániť za seba alebo za Sarru?" prečo to, to dievča robí? Prečo stále provokuje? Dobre pozná odpoveď ale aj tak sa musí opýtať.

„Nie je to jedno?" pretočí očami a oprie sa o stôl, na ktorom máme rozložené knihy, v ktorých sme doteraz nič užitočné nenašli, sú tam len veci o ktorých už dávno vieme a tak sú pre nás úplne zbytočné.

„V podstatne nemáme nič. Máme len denník v reči, ktorú nikto s nás neovláda a potom máme len samé legendy a tie nám aj tak nepomôžu." Ako to povie sadne si na stoličku a má veľkú pravdu. Sme v slepej uličke a nevieme sa s nej vymotať. Potom ma napadla jedna vec.

„Čo ak práve tie legendy nám pomôžu?" zaujal som ju a trochu sa zamyslí. „Hovorí sa že na každej legende je kus pravdy." Dodám. Ona stále premýšľa a potom sa postaví. Sme práve v hradnej knižnici a viem, že tu má zbierku tých najrôznejších záhad sveta. Vždy chcela zistiť viac o tom prečo má takú krv ale nikdy sa jej to nepodarilo ale to neznamená, že sa tam nájde niečo o našom probléme.

„Máš pravdu. Každá legenda je založená na pravde. Len musíme zistiť, kde začať hľadať." Prejde okolo mňa aby sa nahla a niečo zobrala do rúk.

„Vieš, ten miešanec v tom kaštieli Vám povedal veľa ale nikdy sme sa nezamerali na jednu vec. Spustenie opony ostrova. Vieme o ňom len to, že je to, to najmocnejšie kúzlo aké existuje na svete ale čo sa stane keď tá opona padne?" vôbec netuším kam tým mieri.

„Čo tým chceš povedať?"

„Čo ak nejde ani tak o legendu ale o proroctvo?" dobre teraz si dosť získala moju pozornosť. Začne listovať v knihe, ktorá je zrejme staršia ako ja a Celeste.

„Pozri sa na toto." Podá mi starú knihu, je naozaj veľmi stará. Písmo je v niektorých častiach vyblednuté a papier je taký tenký, že skoro cezeň vidím.

„Máš knihu proroctiev?" prekvapene sa na ňu pozriem, ona len mykne plecom a usmeje sa.

„Mám veľa vecí." Povie flegmaticky a potom sa usmeje aj ona. Je taká pekná, keď sa usmieva. Nie, nemôžem takto o nej rozmýšľať. Milujem Sarru, aj keď mi dosť jasne povedala, že medzi nami je koniec a ona chce svoj život stráviť s Calebom, stále ju ľúbim a ešte dlho budem. Musím si zvyknúť na to, že moja už nikdy nebude. Napokon sa pozriem sa do starej knihy a začnem čítať.