Tajomstvá víťazstva ✔

25. ZLÉ SNY SÚ SPÄŤ

-Caleb-

Toto miesto mi príde také pokojné asi najpokojnejšie v celom zámockom parku. Je síce trochu ďalej od zámku ale zároveň je naň krásny výhľad, voda v jazierku je čistá a ružové lekná ho krásne zdobia. V strede jazierka je malá bašta, tak akurát pre dvoch. Celeste sa smiala, že si tu budeme dávať čaj o piatej, čo je anglický zvyk. Od vtedy čo doniesla do zámku toho upírskeho Angličana, je s jeho kultúrou posadnutá ale musím uznať táto bašta je naozaj skvelá. Je vyzdobená bordovo zlatými závesmi, strede je stôl s bordovým obrusom a s dvoma zlatými čalúnenými stoličkami a všetko je tu také pokojné. Práve som ušiel od otca, ktorý mi včera večer dal zas pocítiť, že nie som jeho syn, že som len bastard.

Sedím tu už hodiny a pomaly sa začína stmievať, rany na chrbte sú stále dosť čerstvé a cítim každý pohyb. Bolí ma to, ale snažím sa tú bolesť zapiť fľašou vína. Viem, že na konci dňa bude zas ožratý ako prasa ale no a čo, je mi to jedno. Nalejem si posledný pohár a vtedy zahliadnem akúsi ženu, ktorá sa nakláňa do vody.

„Hej ty." Poviem stroho a trochu podgurážene. Ona sa zľakne a postavy sa. Celého si ma prehliadne a veľmi rýchlo pochopí, kto som. Teda minimálne si dá dokopy, že som členom šľachty.

„Poď sem." Poviem jej a naznačím jej aby prišla po mostíku ku mne. Bez slova poslúchne.

„Môj pane." Povie, keď je dostatočne blízko a ukloní sa. Je s chudobnej vrstvy jej šaty sú špinavé a otrhané ale do tváre je veľmi pekná, priam kráľovská.

„Kto si?" pozriem sa na ňu dosť povýšenecký a svojím pohľadom prechádzam po celej jej postave. Jej krivky sú dokonalé. Má dokonalú postavu ... páči sa mi. Chcem ju.

„Som Cecília, môj pane." Povie a zdvorilo sa usmeje. Je na nej niečo divné, niečo iné ako u ostatných dievčat.

„Vieš kto som ja Cecília?" prejde po mne pohľadom a lišiacky sa usmeje.

„Ste čierny princ." Povie to opatrne akoby vedela, že tú prezývku moc nemusím ale nečudujem sa že ju mám a že ma vôbec tak rýchlo spoznala. Som oblečený celý v čiernom a jediná iná farba na mojom odeve sú zlaté gombíky.

„Bystré dievča. Čo si hľadala v zámockom parku? Pre poddaných nie je pristupný." ostane trochu zaskočená ale s istotou viem povedať, že so mňa strach nemá.

„Kvety a byliny, niektoré rastú len vo vašich záhradách." Povie bez akéhokoľvek náznaku strachu. Ako to že sa ma nebojí? Práve mi povedala, že prišla kradnúť a je úplne sebavedomá. Takto sa dievčatá a hlavne s jej postavením nespratávajú.

„Takže si zlodejka?" nič nepovie len sa pozrie do zeme. Až teraz mi to došlo. Je bosorka. Celeste dala nasadiť do záhrad byliny, ktoré využívajú čarodejnice pre svoje rituály a k tomu sa ešte zbierajú len za súmraku. Pozriem sa na ňu a celú si ju prehliadnem. Som si tým istý je bosorka.

„Hmm." Prídem k nej bližšie a šklbnem s jej rukou až teraz sa zľakne. Ak prišla pre mesačný kvet bude mat modré ruky.

„Takže bosorka." Poviem arogantne. Ona sa snaží vytrhnúť si ruku s môjho zovretia ale som silnejší. Mám pravdu jej sú celé modré.

„Udáte ma?" hrdo sa mi pozerá do očí. Nehanbí sa za to kým je. V dnešnej dobe bosorky upaľujú na hranici ale ani netušia, že celý zámok je vlastne jeden veľký upírsky brloh.

„Udať ťa? Mám na to dôvod? Musíš vedieť, že tento zámok je plný upírov." Len mlčky prikývne. Vtedy jej pustím ruku a ona sa ju snaží otrieť o šaty.

„Si s toho sirotinca?" Je to známe miesto, kde sa podľa povestí od nepamäti vykonávali magické rituáli a k tomu sa po meste hovorí, že tam straší. Ja viem, že tam sa stretávajú bosorky. Teda tie siroty sú bosorky.

„Áno môj pane."

„Prestaň mi už hovoriť môj pane. Som Caleb." Hnevá ma to oslovenie. Nie som jej pán teda jedine keby chcela aby som bol. Usmeje sa ale nie tak ako predtým na jej tvárny sa vytvorí arogantná grimasa a teraz sa mi teda páči ešte viac.

„Si pekná mohla by si byť ... hmm ... napríklad dvorná dáma mojej sestry." Poviem a ona sa začne smiať.

„Myslíš, že o to stojím? Byť v priazni upírskej šľachty?" povie drzo. To je ale náhla zmena chovania. To dievča sa mi čím stále viac páči.

„Ja nie som upír."

„O tvoju priazeň stojím." Povie a šibalsky sa usmeje. Ona ma balí? Naozaj ma chce? Byť s bosorkou môže byť zaujímavé.

„Takže ti nebude vadiť, keď spravím toto?" ako to poviem pritisnem ju viac k sebe a pobozkám ju. Na moje prekvapenie jej to nevadí vôbec. Bozky mi opätuje a to dosť náruživo.

„Ssss." Zastonám v momente ako sa dotkne môjho chrbta, pretože to ma dosť zabolí. Trochu sa otiahne a žiadostivo prejde po mne pohľadom.

„Máš rany. Viem ti stou bolesťou pomôcť." Viem, že má namyslí nejaké kúzlo alebo nejakú masť ale nechcem to, pretože teraz chcem len ju. Začnem ju znova bozkávať a pritlačím ju o stenu. Vtedy mi pod krk priloží meč. Vyplašene odstúpim a pozriem sa na nástroj, ktorý do ženských rúk nepatrí. Počkať je to meč, ktorým ma zabili.

„Čo? To ..." chvíľu mi trvá kým sa spamätám. No super zas mám živé sny. Takto sa to nestalo. Bolo to prvé stretnutie so Celeste ale skutočnosti som s ňou vyspal a spravil som nej služobnú na zámku ale toto tak určite nebolo. Nikdy mi nedala meč pod krk. Tak čo sa tu deje?

„Máš strach čierny princ?" povie tak arogantne až sa to k nej nehodí. Trochu cúvnem. Je ozbrojená ja nie. Čiže brániť sa nemôžem a aj keby som sa mohol, žene by som nikdy neublížil. Čiže som doslova bezbranný a stále nie som si istý či je to sen alebo skutočnosť. Prečo to musí byť také živé.

„Čo to má znamenať?" spýtavo sa na ňu pozriem.

„Príď za mnou." Povie a prebodne ma mečom.

*******

Na to sa preberiem a prudko sa posadím. Chvíľu mi trvá sa zorientovať v realite. Tie sny sú naozaj späť? Rozhliadnem sa po miestnosti. Sarra tu nie je. Išla do sprchy počujem zvuk stekajúcej vody z kúpeľne. Môj hrudník sa prudko dvíha. Viem čo musím spraviť. Musím sa toho zabaviť, zas. Neviem prečo sa to vrátilo ale musím s tým bojovať. Nechcem mať sny o mojej ex.