Tajomstvá víťazstva ✔

18. MOJA RODINA

-Sarra-

„Mohli sme ísť len my dvaja." Teatrálne vyhlási Caleb, pri tom ako sedí na mieste spolujazdca.

„Ty nemáš vodičák a ona nemá dosť skúseností." Flegmaticky odvrkne Dominic a ďalej sa venuje ceste. Caleb na jeho slová reaguje len prevrátením očí. Sme totiž na ceste za mojimi rodičmi. Áno, nie som s tým úplne pohode. Mám pocit, že každú chvíľu explodujem. V hlave mi idú stále tie isté otázky. Budem sa im páčiť? Som dosť dobrá? Budú ma mať radi aj keď som tak moc zviazaná s upírmi? Bude sa im páčiť to, že som až po uši zaľúbená do upíra? Bojím sa toho stretnutia až veľmi. Chcela by som aby Caleb teraz sedel pri mne a držal ma pevne za ruku. No Dominic, rozhodol že on bude sedieť vpredu a ja vzadu. Teda rozhodla tak Celeste, s tým som istá. Tej sa náš vzťah vôbec nepáči ale Caleb si aj tak robí svoje a nezaujíma ho čo hovoria ostatný. Naozaj neviem prečo, práve teraz poslúchol Dominka. A čo mu nedáva vôbec zmysel je, že prečo na túto výpravu Celeste poslala práve Dominka. Mohol ísť s nami ... vlastne viem prečo tak spravila. John s nami ísť nemohol. Viem, že ma stále ľúbi a keby tu je Calebom, no neviem si predstaviť akoby to dopadlo. Ale zas Celeste takéto situácie veľmi rada vyvoláva, tak naozaj netuším prečo teraz tak nespravila a neposlala s nami Johna.

Po celej noci jazdy, auto konečne zastaví. Je sedem hodín ráno. Stojíme pred malým domčekom. Vyzerá to tu veľmi útulne. Je to dokonalé miesto, presne také po akom som vždy snívala, že raz budem mať. Vpredu na dvore je záhon bielych ruží, ktoré by som tam určite nasadila aj ja, keby to bol môj dom. Neviem prečo ale naháňa mi to tu husiu kožu. Caleb vystúpi s auta a otvory dvere a potom mi podá ruku. Dotknem sa jeho mužnej ruky a pevne ju stisnem a vystúpim.

„Počkám tu v aute." Povie Dominic a ja sa zadívam na Caleba. Vie, že nie som úplne v poriadku, je to vidieť na jeho očiach. Chce mi pomôcť ale nevie ako. Pevnejšie mu stisnem ruku.

„Bude to v poriadku." Povie a následne ma objíme. Je až neskutočné ako ma jeho hlas a vôňa ma vždy dokážu aspoň trochu upokojiť. Jeho celá bytosť mi dáva pocit bezpečia a to na ňom milujem.

„Čo ak sa im nebudem páčiť? Čo ak nie som to v čo dúfajú?" Odtiahne sa a vtedy mi nadvihne bradu aby som sa pozrela do jeho zelených očí.

„Sarra, ty si dokonalá. Nemáš sa čoho báť. Určite budú na teba hrdí." Povie a privinie si ma k sebe. Jeho mäkké tričko a vôňa ma znova tak trochu upokoja. Pobozká ma na čelo a potom vykročíme smerom k tomu domu.

„Nie počkaj. Je ešte skoro ráno. Čo ak spia?" No dobre chcem to len oddialiť. Povedali sme im, že prídeme skorých hodinách. Takže určite nás čakajú ale aj tak. Nechcem tam ísť. Bojím sa. Bojím sa toho, že ma neprijmú taká aká som. Hlavne sa bojím ako zareagujú na Caleba. Sú obyčajný ľudia a Caleb je upír, ak pochopia, že sním chcem stráviť život, dajú si dokopy, že raz ma premení na to čo je on.

„Sarra, budem tam s tebou." Pevne ma chytí za ruku a vykročíme k domčeku s dokonalou predzáhradkou. Keď sa blížime k verande. Caleb ostane stáť.

„Čo sa deje?" prekvapene sa pozriem smerom k nemu.

„Neviem, nemôžem spraviť ďalší krok." Spraví tu svoju grimasu a snaží sa dať svojím nohám pokyn aby sa pohli ďalej ale nejde to.

„Čo ..." začne Caleb ale preruší ho hlas hrubý mužský hlas, ktorý sa ozve spoza môjho chrbta. „Je to kúzlo. Upírom a vlkolakom je vstup zakázaný." S Calebom sa nám stretnú prekvapené pohľady. No ja som skôr prekvapená s toho hlasu, ktorý zrejme patrí môjmu otcovi. Bojím sa otočiť. Caleb mi naznačí aby som išla do domu ale ja pokrútim hlavou. On je moje bezpečie.