Tajomstvá víťazstva ✔

29. OTEC A SYN

-Caleb-

„Mami? Prečo tu nemôže byť aj ocko?" pýta sa malí chlapček Cecilií, ona sa k nemu skloní a pohladí ho po tvári.

„Tvoj ocko spinká." Usmeje sa na neho a znova ho nežne pohladí po vlasoch.

„Mami a nemôžeš ho zobudiť? Ostatný chlapci vo svorke ockov majú som jediný, kto ho nemá. Aspoň na chvíľku ho zobuď. Mami prosím." Povie chlapček plný očakávaní.

„Seb, tvoj ocko je veľmi chodí a keby ho zobudíme skôr, dopadlo by to veľmi zle." Povie materinským tónom Cecilia.

„Ostaný hovoria, že ak nebudem ma pri sebe otca, nikdy nebudem skutočný vlk." Chlapcovi sa zmraští tvár a s očí sa mu začnú liať slzy.

„Synček, ty si mocnejší ako alfa, našej svorky, len to chce čas. Tvoj otec ťa ľúbi a povedal by ti to isté keby tu bol." Celý ten čas hovoria o mne. To je môj syn. Je taký krásny. Viem, že to je len ilúzia. Spomienka Cecilii ale vidieť svojho syna je niečo neskutočné.

*******

„Daj mi pokoj mama." Chlapec, je v puberte. Je vysoký a má moje črty a Cecíliine oči.

„Sebastian." Napomenie ho.

„Som Seb, nie Sebastian. Nie si môj otec, nemusím ťa počúvať si len moja matka." Je výbušný ako ja. Jablko nepadá ďaleko od stromu.

„Toto si povedal, posledný krát v živote. Dobre vieš čo sme a dobre vieš, že tvoj otec, je mŕtvi tak mi takéto veci nehovor. Ja som ťa vychovala, tak ja som ta, ktorú budeš poslúchať. Je ti to jasné?" Najskôr mu povie, že len spím lebo som chorí a teraz som mŕtvi? Jasné bol som niečo medzi tým aj mŕtvy ale aj tak. Viem, že je starší a už chápe viac svetu, nemala by byť na neho taká hnustná. Najhoršie je to, že mi puká srdce, keď vidím syna, ktorého nemôžem ani len objať. Prečo mi to vlastne ukazuje?

„Chceš ho vidieť? Tak nech sa páči." Cecilia, sa dotkne jeho hlavy a niečo mu ukáže. Nevidím čo mu ukazuje ale Seba to uspokojilo. Jeho pohľad je prázdny ale s očí sa mu kotúľajú slzy ale viem, že je spokojný.

*******

Seb, je o niečo starší môže mať tak 20 rokov, sedí na posteli, ruky má krvavé a s očí sa mu kotúľajú slzy.

„Zlatko počula som čo sa stalo, tak ma to mrzí." Povie už o dosť staršia Cecilia.

„Ja som ho nechcel zabit." Môj syn, niekoho zabil? Vtedy sa mi zataví srdce. Mal ťažký život, rovnako ako ja. Lenže on vyrastal sám bez otca, vo svete, kde otec a syn sú tie najmocnejšie stvorenia. Ja som pri ňom nemohol stáť, nemohol som mu povedať aký som na neho hrdý a ani mu dať otcovské rady. Bolí to ale nikto mi nedal na výber. Nikto sa ma neopýtal na to, čo vlastne chcem.

„Ja viem, ja viem." Snaží sa ho utíšiť. No v Ceciliiných očiach je vidieť tiež strach. Keď sa už ona bojí tak je to veľmi zlé.

„Budem mať súd, mama. Bol to 3 syn alfy. Zabije ma za to. Viem to." povie vyplašene.

„Seb, bude to v poriadku. Si môj syn, nikdy nedovolím aby ťa niekto zabil." Jediné čo mi teraz nedáva zmysel, prečo mi práve toto Cecilia chcela ukázať. Prečo mám vidieť, to ako môjho syna v tak mladom veku odsúdia na smrť?

„Mama ... inak to nejde."

„Provokoval ťa."

„To na tom nič nezmení. Útočil na mňa už od malička. Vysmieval sa mi, že nám otca. Ja ... ja ... ja som to už nedokázal počúvať. Musel som sa mu postaviť." Cecília sa po jeho slovách usmeje.