Tajomstvá víťazstva ✔

21. DÔVERA

-Sarra-

„Čo? Čo ťa napadlo?" Možno myslíme na to isté, ak áno uvažujem o tom už dosť dlho len som sa bála si to priznať sama sebe.

„Premením ťa." Jeho očí sa mi zadívajú priamo do duše a s jeho výrazu ide len jedna jediná emócia a to je odhodlanie. Viem, že je to jediná možnosť, viem to ale ja neviem či to naozaj chcem. Teda no, na jednej strane to chcem ale na druhej prídem o všetko. Áno viem, že sa teraz chovám ako malé dieťa ale toto je veľké rozhodnutie, ktoré mi zmení život od základu. Chvíľu len sa seba pozeráme. Musím si tým byť istá. Musím si byť istá, že to nerobím len s únavy, ktorú teraz cítim ale, že to spravím pre svoju budúcnosť. Bude so mňa niečo čo už nikdy nezmením. Teraz si musím položiť otázku, či to naozaj chcem.

„Dobre." Poviem a prikývnem sama sebe. Nechcem o tom už dlhšie premýšľať je to jediná možnosť ako s toho von. Moja odpoveď je jednoznačná budem upír a moja krv prestane byť pre všetkých taká zaujímavá a presne to chcem. Chcem byť obyčajná. No a čo nechcem byť už viac súčasťou nejakého veľkého kúzla. Chcem aby to skončilo.

„Sarra, si, si tým istá?" dobre teraz mi povie, že ma premení, že to je jediná možnosť ako s toho von a potom sa ma opýtať či som si tým istá? Jasné že nie som ale ja už nevládzem.

„Áno, veď je to jediná možnosť nie?" smutne sa na neho pozriem.

„O inej neviem." Chytí ma za ruku a pevne ju stisne.

„Tak potom som si iná." Snažím sa znieť sebavedomo ale nie je to tak. V mojom hlase je cítiť len strach. Ale kto by sa toho nebál nie? Veď zomriem.

„Prídeš o všetko čo si chcela." Viem na čo naráža. Prídem o život. Život, ktorý som chcela mať od malička. Prídem o môj sen o rodine, ktorá žije na predmestí a má dokonalý život ako s filmu, ale o tom som prišla aj tak už dávno. Milujem upíra a upíry mať deti nemôžu ak, chcem zvyšok života prežiť s Calebom, tak je to bez detí. To je proste údel, za to že milujem nadprirodzenú bytosť. Aj tak prišlo by to skôr či neskôr, nie? Ako by to vyzeralo keby zostarnem a Caleb je stále taký mladý a sexi ako teraz? Vedela som že toto príde a možno je aj lepšie, že je to tu takto skoro.

„Ale o teba neprídem." Poviem a snažím sa usmiať. On ma pohladí po tvári.

„Je to veľké rozhodnutie, Sarra. Zmení ťa to. Ja som sa tiež zmenil. Možno už nebudeš tým, kým si teraz." Smrť zmení každého. Vždy keď niekomu zomrie niekto blízky tak ho to poznačí a určitým spôsobom zmení. No a vlastná smrť musí človeka zmeniť úplne. Neviem čo sa so mňa stane ale asi to musím risknúť a stať sa tým kým mám byť. Pretože mám pocit, že byť upírom je môj osud už od narodenia.

„Ja viem." Poviem roztraseným hlasom. Mám strach ale snažím sa ho schovávať. Caleb ku mne príde odhrnie mi vlasy s krku a pohladí ma tvári.

„Máš strach, počujem tvoje srdce." Poviem potichu a ten jeho tón. Je divný. Ešte som ho tak nepočula hovoriť. Má strach aj on? Nič nehovorím len sa pozerám do jeho modro zelených očí, mám pocit, že v nich sa nachádza celý môj svet. Všetko čo potrebujem je on a budem s ním celú večnosť. Ak nič iné tak toto ma upokojuje. Caleb bude pri mne už navždy. Nikdy sa sním nebudem musieť rozlúčiť, budeme tu jeden pre druhého stovky rokov. Zhlboka sa nadýchne.

„Sprav to, prosím." Zaprosím lebo ma to ničí. Chcem to mať čím skôr za sebou. Neviem prečo ale cítim sa teraz taká zraniteľná. Cítim sa akoby môj život visel na vlásku. To ako mi odhalil krk a to, že viem čo bude nasledovať ma desí, viac ako som schopná si priznať. Nikdy som nemala strach s Caleba ale teraz? Vlastne, nie jeho sa nebojím. Bojím sa zomrieť.

„Dôveruješ mi?" prečo to tak odďaľuje? Jasné, že mu dôverujem. Nikdy som nedôverovala nikomu tak ako jemu. Vie o mne všetko. Pozná ma lepšie ako ja samu seba. Jemu jedinému som schopná zveriť celý svoj život do rúk.

„Áno." Poviem a naprázdno prehltnem. Rozhryzne si zápästie a priloží mi ho k perám. Viem ako chutí jeho krv. Už som ju pila ale teraz to je iné. Teraz mám strach. To, že sa napijem jeho krvi znamená len jediný. Že ukončím svoj ľudský život, už navždy.

„Potrebuješ mať v sebe moju krv a jed a potom ... potom musíš zomrieť." Viem ako to funguje ale keď to teraz počujem znie to ešte horšie. Viem, že sa preberiem ale aj tak. Je to desivé nie? Napijem sa a on potom odloží ruku od mojich pier.

„Sarra, ja ťa zabijem. Musím vedieť, že mi dôveruješ." Aj jeho tá predstava desí. Vidím mu to na očiach ale obaja vieme, že je to jediná možnosť ako s toho von.

„Milujem ťa." Rozhodnem sa odpovedať takto. Jemu to stačilo. Bola to jasná odpoveď na to ako veľmi mu verím a iné slová by to lepšie vystihli. Je jediný kto má právo ma premeniť. Caleb je ten, kto to musí spraviť a hlavne z dôvodu, že ho milujem.

„Budem p..." zastavím ho. Viem, čo chce povedať ale nechcem to počuť. Nechcem počuť to ako zomriem. „Bude to bolieť?" spýtam sa neisto. On sa na mňa len uprene pozerá.

„Veľmi." Ako to povie s očí mi vypadnú slzy. Áno bojím sa bolesti ale už som na to pripravená. Prikývnem a on pochopí čo má spraviť. Znovu ohodí moje vlasy s krku a trochu nakloní moju hlavu. Svoje srdce počujem už aj ja. Mám obrovsky strach. Chvíľu na mňa len pozerá. Potom ku mne nakloní hlavu, čakám na bolesť, ktorá príde keď sa jeho očné zuby prederú cez moju kožu ale ešte to neprichádza. Nežne ma pobozká na krk. Cítim ako sa mu zmenila tvár. Pod jeho očami začali pulzovať žili, ktoré cítim na svojej koži. V tej istej sekunde sa obaja zhlboka nadýchneme a ja zatvorím oči a snažím sa samu seba pripraviť na to, čo príde. Vtedy ucítim tú bolesť, ktorá je ešte hrošia ako som čakala. Bolí to tak veľmi, že neviem či to zvládnem. Celú má strasie. Caleb ma chytí pevnejšie a ja mám pocit ako by moja krv zmenila smer. Čo sa vlastne aj deje. Cítim ako prúdi opačným smerom a to boli ešte viac. Zmocní sa ma panika. Nechcem to!

„Caleb, prosím prestaň." Zažnem prosiť ale on ma nepočúva. Chcem to zastaviť. S očí sa mi začnú liať slzy.

„Bolí to." začnem so sebou trepať a snažím sa ho od seba otlačiť ale je to zbytočné o je silnejší. Viem, že ma počuje ale neprestáva. Vedel, že sa takto budem správať. Vedel to a dobre vie aj to, že to chcem a toto čo ho teraz prosím je len môj strach zo smrti. Ak by prestal boli by sme tam, kde sme boli a to nechcem. Musím sa posunúť ďalej ale môj strach je silnejší. Bojím sa a veľmi.

„Caleb, ja ... ja ..." začínam slabnúť. Ako rýchlo zvládne upír vysať človeka? Už je koniec? Naozaj zomieram. Zomriem ako slabý ustráchaný človek?

„Caleb ... prosím ... ja ... nech ..." tá bolesť na krku, pomaly ustupuje. Vlastne ustupuje všetko, čo som cítila. Nemám viac kontrolu nad svojím telom. Už nič necítim. Len Calebové, pery, ktoré neustále sajú moju krv. Cítim ako sa s mojich žíl vytráca tekutina, ktorá ma drží pri živote.

„Milujem ..." Chcela som mu naposledy povedať, že ho milujem ale pohltila ma už len temnota. 

*******

Ahojte 😊 ospravedlňujem sa, že včera nevyšla kapitola ale bola som dlho škole a už  mi začína skúškové, tak som nestíhala. Je tu dnes. 🤍🤍🤍

Dúfam, že sa Vám kapitola páčila. 😊🤍