Tajomstvá víťazstva ✔

14. KEĎ SA OBAVY NAPLNIA

-John-

Stále si v hlave prehrávam všetko čo sa za posledných pár dní udialo a nejako je toho na mňa až priveľa. Cele to začalo v jaskyni pod zámkom, kde ma Max bodol s dýkou. Nestalo sa to, čo som očakával. Omdlel som a potom sa zobudil ako vlkolak, čo bolo dosť veľké sklamanie. Hneď po tom som sa ocitol v starej nemocnici a až tam som sa stal miešancom a len čo som spracoval fakt, že milujem Sarru, tak veľmi že by som za ňu dal život som mal v ramene znova tú dýku. Čo je na tom všetko čudné je práve to, že nás bez problémov pustili preč a Maxa, podľa slov Sarry zrejme zabijú a ona to zobrala ako tú najbežnejšiu vec aj keď je to jej jediná rodina. Čomu moc nechápem, že to prijala s takou ľahkosťou. No a potom prišla tá nádej v podaní bozku od Sarry. Čo však Caleb nezobral najlepšie a nechal sa uniesť svojou upírskou podstatou a skoro zabil dievča v bare. Ale nad čím naozaj najviac premýšľam je ten rozhovor, ktorý som viedol so Sarrou po tom bozku. Nemôžem ho dostať s hlavy aj keď sa veľmi snažím.

******

„John ja ..." nevedela nájsť tie správne slová a ani sa jej nečudujem po takom dlho čase, sa na ňu pozerám ako na lásku svojho života.

„Sarra, všetko čo som spravil ma tak mrzí." Mierim na ten výstup v tom kaštieli. Správal som sa ako žiarlivý bývalí a do dnes to neviem vysvetliť, že prečo sa to tak dialo. Nedokázal som ju milovať ale žiarlil som viac ako bolo zdravé.

„Niečo som si uvedomila." Prekvapene sa na ňu pozriem.

„Myslím pri tom bozku." Povie dosť neisto ale tak trochu viem kam tým miery a pravdu povediac, celý ten čas som sa tohto rozhovoru bál najviac.

„Miluješ jeho nie mňa?" uľahčím jej to a poviem to za ňu. Ona sa smutne pozrie do zeme a nič nehovorí. Prídem k nej bližšie nadvihnem jej bradu, tak aby sa mi musela pozrieť do očí.

„Ja som to tak trochu tušil od prvého momentu ako ste sa vy dvaja uvideli. Medzi vami od začiatku bolo niečo čo sa nedá vysvetliť." Znova sklopí oči. Viem aká je citlivá a viem, že nikdy nikomu nechce ublížiť a teraz mi ubližuje ale ja to zvládnem som predsa na tomto svete už nejaký ten čas.

„Ja som to tak nechcela, John." Znova jej nadvihnem bradu a potom ju pohladím líci. Ona zatvorí oči tak bolestne. Akoby pri mojom dotyku trpela.

„Ak by som to mal niekomu vyčítať, tak len sebe. To ja som ten čo ho k tebe doviedol." Trochu sa usmeje ale stále ju to mrzí.

„Nie je to tak že by som ťa neľúbila, to čo bolo medzi nami bolo skutočné a naozaj krásne ale..." Je taká ustráchaná. Chápem ju a úprimne štve ma to. Nedávam to síce najavo ale nesúhlasím s ničím. Chcem o ňu bojovať ale ak ona ku mne už nič necíti, tak nie je už o čo bojovať. Ona išla ďalej či sa mi to páči alebo nie. Prešiel určitý čas a našla niekoho iného, niekoho koho miluje viac ako mňa. To ja som ten čo zaspal dobu a myslel si, že aj po takom dlhom čase môže byť všetko rovnaké. Ale to je len moje naivné prianie.

„Ja viem Sarra ale musím sa opýtať. Si sním šťastná?" trochu zmením tému, pretože točiť sa okolo výčitiek a smutných myšlienok už nedáva zmysel. Prikývne a trochu sa usmeje. Konečne sa usmeje. Zbožňujem jej úsmev.

„Veľmi. Mám pocit ako by sme k sebe patrili od začiatku." Toto trochu zabolelo. To som si pred časom aj ja myslel o nás a zrazu to hovorí o niekom inom.

„Tak budem šťastný aj ja. Sarra milujem ťa tak moc, že ti nebudem stáť v ceste za tvojím šťastím. Nechcem byť ten, ktorý ti rozbije vzťah. Ak ho naozaj ľúbiš a ľúbi aj on teba, tak ja budem ..." trochu sa odmlčím, nemôžem to povedať lebo skutočnosti šťastný nebudem. Najradšej by som bol s ňou a mal ju len pre seba ale život je raz taký.