Tajomstvá víťazstva ✔

41. POSLEDNÝ ÚTEK

-Sarra-

Sme už na hlavnej chodbe. Východ máme prakticky na dosah ale stále mám pocit, že sa niečo pokazí. Bojím sa kde je Caleb. Uvedomujem si aj to, že zrejme celé to bremeno proroctva prešlo na to dieťatko v mojom bruchu, čiže minimálne Calebovi by nemuselo nič stať. Teda vlastne je to o dôvod viac ho odrovnať. Dúfam, že žije.

Odľahne mi. Konečne vidím Caleba. Má na sebe čierne tričko a ruku má celú od krvi. Krv? Prečo má krvavú ruku? Čo sa mu stalo? Je v poriadku? Zabudnem na to, že práve podopieram Jeda a rozbehnem sa k láske môjho života. Jed stratí balans ale udrží sa na nohách.

„Caleb?" Snažím sa nájsť na ňom čo i len tú najmenšiu chybičku ale nič nevidím, teda až na tú krv ale našťastie nie je jeho.

„Si v poriadku?" celú si ma prezrie a potom ma bozká na čelo. Ja len prikývnem a objímem ho, tak silno ako len dokážem.

„Au to bolí Sarra." Neviem ako to robí, že aj v takýchto situáciách je vtipný.

„Prepáč." Poviem a odtiahnem sa.

„Caleb, Cecilia je?" vlastne som sa vôbec na to nechcela opýtať ale je to jediné na čom teraz záleží. Ak sa žije pôjde po nás.

„O to som sa postaral." Povie a šibalky sa usmeje. Je to vlastne taký ten úsmev, keď je človek spokojný so svojím dielom. Fakt neviem či chcem vedieť, čo jej spravil.

„Caleb." Napomeniem ho a hladím na jeho ruku. On len pretočí očami a potom nadvihne jedno obočie a potom tá jeho grimasa.

„Nechceš to vedieť, ver mi." Povie a na jeho tvár sa vytvorí znechutená grimasa.

„Tak poďme." Poviem a ideme smerom k východu.

„Počkať. Tu je vás nejako veľa. Išla si len po Maxa nie?" povie trochu pobavene. Znova sa mu dvihne len jedno obočie. Je to pre neho také typické, vždy keď sa začuduje alebo chce niečo tajiť. Som sním tak krátko ale mám pocit, že ho poznám lepšie ako seba. No teraz máme väčší problém. Cestu nám skrížili bosorky a nejaký dvaja obrovský chlapi.

„Ups asi máme problém." Utrúsi si Caleb. Ak by som teraz nebola tak veľmi vyplašená, tak sa asi nad jeho poznámkou začne smiať až by som sa pocikala.

„Kde je Cecília?" spýta sa staršia žena. Caleb sa ochranársky postaví predo mňa.

„Tam kde aj bola. Myslím, že stade tak rýchlo neodíde." Povie a lišiacky sa usmeje. Čo jej spravil? No dobre, jasné, že ma to napadlo ako prvé. Ale Caleb taký nie je. Teda dúfam, že by ju nezabil. Teda možno by to až tak nevadilo. Veď aj tak ju niekto dokáže oživiť, nie? Veď bola 300 rokov mŕtva a teraz zas žije. Dá sa to zopakovať povedzme o ďalších 300 rokov.

„Kam idete vy? Cecilia ešte nedokončila kúzlo." Caleb po slovách jedného s tých mohutných chlapov, len pretočí očami.

„To tu je každému jasné." Odvrkne Caleb. Bosorky sa tu začínajú akosi zhromažďovať. Je ich tu stále viac a ja mám pocit, že toto sú naše posledné chvíle. V tom momente začnú niečo odriekavať. Zas je to reč, ktorú som nikdy predtým nepočula. Prečo ma tie kúzla tak desia? Čo bude teraz s nami? Sme obkľúčený a nemáme šancu ako utiecť.

„Takže ak máme nejaký plán. Tak teraz je presne ten čas ho použiť." Utrúsi Caleb a všetci sa pozrieme na Ninu.

„Je ich viac a sú mocnejší, neviem či to dokážem." Povie Nina. V jej očiach je rovnako vystrašený pohľad ako v tých mojich ale nemáme na výber, všetko to záleží len na nej.

„Ty zvládneš." Povie Max a chytí ju za ruku. Ona len prisvedčí a začne niečo odriekavať. Teda je to presne to, čo hovorila Jessica pred chvíľou vonku. Používa to isté kúzlo, takže ak je dosť silná tak sme zachránený.

„O čo tu ide?" spýta sa Caleb.

„Snaží sa o to aby sme boli neviditeľný." Povie Jed. Je to možné? Stále zabúdam, že je tu snami. Viem, že mu je zle ale je taký tichý a drobný. Vtedy Jed, vykríkne od bolesti a je počuť prasknutie kostí a potom sa mu vykĺbi rameno. Čo sa to deje? Dobre tak teraz som oficiálne vydesená na smrť.

„Mením sa." Dostane zo seba Jed. On nepozná bolestivú premenu. Je vlk z bieleho lesa ale teraz. Čo to má znamenať?

„To robia tie bosorky." Povie Caleb a ja sa po nich vydesene pozrie. Potom cítim spálenú kožu. Caleb zasyčí a jeho ruka ... Nie. Má tam popáleninu. Slnko.

„Snažia sa nám zobrať naše výhody." Povie Max.

„Kúzlo, ktoré tu odievajú, nás zabije. Vytvárajú niečo čo na nás reaguje ako slnko a na vlkolakov to vplýva ako spln. To znamená, že upíry uhoria a vlkolaci sa premenia a zabijú všetkých. Sú pripravený pre Ceciliu zomrieť, len aby nás tu udržali." Nie, nie, nie. Toto sa nesmie stať. Musím sa čím skôr stadeto dostať. Ak sa Max a Jed premenia môžu nás uhryznúť a na to zomrieme skôr ako nás stihne upáliť to kúzlo. Snažím sa zachovať si čistú myseľ ale nejde to. Som až príliš vydesená. A čo je najhoršie v hlave sa mi stále prehrávajú Johnové obavy, ktoré sa len tak mimochodom naplnili. Ohrozila som každého. Vtedy ma niečo pichne v podbrušku a vykríknem. Caleb sa na mňa vydesene pozrie.

„Sarra?"

„Bolí to." s očí sa mi začnú liať slzy. Som jediná na koho to kúzlo nepôsobí. Nemám popáleniny ako Caleb, chcú mi zobrať bábätko. Caleb ma pridrží aby som nespadla.

„Nie, nie, nie. Toto im neprejde. Bosorka sprav čokoľvek len nech to prežijú obaja." Poviem nahnevane Caleb ale aj on si uvedomuje to, že sme prakticky bezmocný.

„Bojím sa." Pozerám sa mu smutne do očí, ani on nevie ako reagovať. Má tiež strach.

„Nina?" nalieha na ňu.

„Snažím sa fajn." Precedí cez zuby.

„Tak sa snaž viac." Odvrkne jej Caleb.

„Na mňa to ich kúzlo tiež pôsobí, vieš?" je to ako nočná mora. Mohlo mi byť jasné, že tento útek sa nepodarí. Chvíľu to síce trvávalo ale bosorky sú zrazu zmetené. Prestali odriekavať a vydesene sa po sebe pozerajú. To znamená len jedno už nás nevidia alebo čokoľvek sa deje, Nina to zvládla. Caleb sa začína hojiť a Max a Jed sa prestali meniť a tá moja bolesť je tiež preč.

„Zabralo to?" spýta sa Max. To však my nevieme ale s výrazov všetkých okolo to vyzerá, že áno.

„Tak to zistíme. Vypadnime odtiaľto, kým nás neupália." Nikto nečaká na povel. Všetci sa ráznym a plynulým krokom presunieme k dverám. Nina ide trochu pomalšie ale čaruje. Tak nie je čudo.

Tak a sme vonku. Sme v bezpečí. Rozbehneme sa po areály smerom ku parkovisku, kde nás čaká Celeste a John. Pozriem sa na Ninu a tej s nosa začína tiecť krv. Vyčerpáva ju to ale zvládla to dostala nás von. Keď uvidím Johnovu tvár vydýchnem si. Zvládli sme to.

„Braček?" povie Celeste a rozbehne sa smerom ku Calebovi. Ku mne pribehne John.

„Si v poriadku?"

„Už áno." Poviem a usmejem sa. Áno zvládli sme to. Celeste sa rozhliadne po našej celkom početnej skupinke.

„Myslela som, že zachraňujeme len môjho brata ale vás je tu nejako moc." Povie Celeste. Všetci si vydýchneme. Naozaj som nesmierne rada, že sme v bezpečí. Teda aspoň malom.

„Sarra ako?" začne Caleb, vydesene. Všetci ostanú tichu a pozerajú na mňa. Ja sa započúvam do ticha a počujem ten jemný pohyb. Naše dieťatko to zvládlo. Usmejem sa a prikývnem a všetkým odľahne.

„Max ..." Nina, chcela niečo povedal ale nestihla jej telo ochablo a zosypalo sa na zem. Čo sa teraz stane? Sme stále neviditeľný alebo pôdu po nás?