Tajomstvá víťazstva ✔

9. POSLEDNÉ SLOVÁ

-Sarra-

„Ale prečo nemôže ísť aj Max?" pozriem sa nenávistne na osobu, ktorú som do nedávna pokladala za mamu.

„Max je dôležití pre to kúzlo, už to pochop. Robím všetko čo je v mojich silách aby som ťa mohla vrátiť k rodičom a chcem Maxovi pomôcť. On je môj syn, nechcem aby zomrel ale jeho osud je možno trochu iný." Prosím? Je naozaj až tak moc oddaná Davidovi? Práve mi povedala, že ja, John a Caleb, môžeme ísť preč ale Max musí dokončiť to kúzlo. Potom povie toto? Je to zlý sen? Alebo tomu nechápem. Či nechápe tomu ona, Maxovi môže dať šancu na život akú si zaslúži ale ona ho tu chce nechať, len aby sa dokončilo nejaké kúzlo?

„Ty to nechápeš?" s môjho tónu je počuť jedine nenávisť.

„Nie Sarra, to ty to nechápeš. Zober tých tvojich upírov a vypadni s tejto nemocnice, kým sa dá. Nájdi svojich rodičov a začni žiť normálny ľudský život. Viac pre teba spraviť nemôžem." Povie rovnakým tónom aký som použila aj ja. Dobré má pravdu ale brata tu nenechám a ... no musím sa pousmiať ľudský život? Vážne? Ja nikdy nebudem normálna a ani ľudská. Už dávno som pochopila, že ja nikdy nebudem mať rodinu, deti a žiť niekde na predmestí. Mňa vždy bude niekto naháňať, kto bude chcieť moju krv.

„Chcem aby išiel so mnou aj môj brat." Poviem rázne.

„On nie je tvoj brat." Dobre, nebudem klamať tieto slová so mnou dosť otriasli ale nemá pravdu síce po biologickej stránke nie je ale pre mňa bude vždy môj veľký brať, ktorého tak veľmi ľúbim.

„Je a bude ním navždy." Poviem na protest.

„Rozlúč sa sním a choď." Schmatne ma pevne za ruku a ťahá ma von s miestnosti. Ideme dlhou chodbou a potom dolu po schodoch až zastaneme pri dverách.

„Za nimi je Max. Mimochodom pýtal sa na teba, rovnako aj John a Caleb. Tak ich nesklam, rozlúč sa s Maxom a zober tých dvoch a vypadnite odtiaľto. Ak bude niečo od nich treba, čarodejnice poznajú spôsob ako ich zavolať. Prosím, Sarra nebuď tvrdohlavá a sprav to čo hovorím. Už len to, že ťa nechám s ním sa rozlúčiť je niečo by som nemala. Tak sprav to a poslúchni ma prosím, Sarra." Dobre, bojujem s tým čo mi hovorí. Chcem odísť aj s Maxom ale s jej tónu je cítiť niečo čo musím poslúchnuť. Nechcem opustiť brata ale je to logické. Musí to byť takto, či sa mi to páči alebo nie. Zrejme aj ona dosť riskuje, že ma k nemu pustí a vlastne že nás nechá odísť. Neznášam sa za to ale musím poslúchnuť jej slová.

Stojím pred rovnakým obrazom ako som pred časom v našej pivnici. Lenže teraz tam neleží John ale Max a s toho mi ešte viac puká srdce. Pribehnem k nemu so slzami v očiach. Max sa ubolene na mňa pozrie.

„Sarra, si v poriadku? Neublížili ti?" ťažko zo seba dostane. Musím sa pousmiať, aj keď je to ťažké ale naozaj aj v takejto situácií vie myslieť na druhého a na seba? Nič nepoviem len prikývnem a prejem pohľadom na ranu. Je na mieste, kde mal runu, pomaly sa hojí ale nie je to aj tak príjemný pohľad.

„Už sa to hojí bude to lepšie." Max po mojich slovách začne krútiť hlavou. Nerozumiem čo sa tu deje. Veď keď sa mu to zahojí bude to lepšie nie? Dajú mu pokoj. Zobrali si runu a teraz ho nechajú. Aspoň tak dúfam.

„Prosím ... nedovoľ aby sa to zahojilo." Sťažka povie a pozrie sa do mojich slzavých očí.

„Max?" to je jediné čo dokážem zo seba dostať pretože mu vôbec nerozumiem. Prečo nechce aby sa to zahojilo? Veď sa mu uľaví od bolesti. Nie?

„Už sa to zahojilo niekoľko krát a stále sem ... príde sem niekto, kto to zopakuje. Tá runa ... ona ... ona stále zjavuje a povedali ... to dievča ... povedalo, že kým nezmizne úplne budú to stále opakovať." Hovorí sa mu ťažko má veľké bolesti, viem. Všimnem si zaschnutú krv na jeho hrudi a ramene. Prudko zatvorím oči a snažím sa potlačiť vzlyk ale je to ťažšie ako som si myslela. Nedokážem sa pozerať na to ako trpí.