Tajomstvá víťazstva ✔

22. PREMENA

-Sarra-

Keď znovu otvorím oči cítim sa inak. Ležím na posteli a všetko je také iné, neviem to opísať ale všetko je také intenzívnejšie? Cítim sa ako iný človek, človek, ktorý už nemusí mať strach. Vzduch, ktorý dýcham mi príde iný, akoby som cítila jeho vôňu. Vôňa? Áno Caleb, jeho vôňa bola vždy pre mňa niečím neopísateľným ale teraz? Je to niečo neskutočné. Zhlboka sa nadýchnem a pozriem sa na Caleba, ktorý sedí pri posteli, svoju tvár ma ponorenú do svojich dlaní a preto si nevšimol, že už som sa prebrala.

„Ca..." začnem ale nedokončím to. Môj has je iný, znie ako keby som mala chrípku a prišla o hlas. Je to divné. Caleb sa hneď s priami a pomôže mi sadnúť si.

„Sarra ..." je to ... Prečo je jeho pokožka taká horúca a moja nie? Prečo som studená ako ľad ale nepociťujem chlad? Čo znamená to, už som sa naozaj premenila?

„Koľko? Koľko som bola mimo?" spýtam sa ho a môj hlas znie stále divne. Zadívam sa do jeho ustráchaných očí až teraz vidím dokonale ich farbu. Nikdy neboli modré ako si myslela, sú zelené, s jemným odleskom modrej. Sú to tie najkrajšie oči aké som kedy videla. Ako je to možné, že moje zmysli si tak o sto percent lepšie?

„Pár hodín." Povie smutne. Počkať prečo je smutný? Niečo sa stalo? Teda okrem toho že som zomrela. Niečo sa pokazilo. Po chrbte mi prejde mráz a pohltí ma strach. Moje emócie sú tiež iné. Takto rýchlo na mňa zmena emócií, nikdy neprišla. Mám pocit akoby som sa nanovo spoznávala.

„Je všetko v poriadku?" spýtam sa on mi chytí obe ruky.

„Bál som sa o teba, keď si dlho nepreberala." Povie a jemne ma pobozká na ruku.

„Čo sa to deje?" No, konečne môj hlas znie aspoň trochu normálne.

„Meníš sa." Povie bez akejkoľvek emócie. Prečo je taký? Vyvádza ma to z miery. Bol to predsa jeho nápad ma premeniť, tak čo sa mu teraz deje?

„Caleb? Čo sa deje?" mám pocit, že mi niečo taji. Neviem to opísať prečo ale viem to. Je nervózny, cítim to a presne to je pre mňa niečo úplne nové nerozumiem tomu ako to môžem cítiť ale je to akoby súčasť mňa.

„Zabil som ťa Sarra." Dostane zo seba a sťažka prehltne. To ho tak zobralo? Prečo? Veď teraz môžeme byť spolu celú večnosť. Nie? Zabil ma aby mi pomohol, zabil ma aby som mohla žiť večne.

„Som tu Caleb." Povie a pohladím ho strapatých vlasoch.

„Ja som nemohol prestať a ty si ma tak prosila." Smutne na mňa pozrie. Teraz mi to dáva zmysel, toto ho tak trapy. Áno prosila som ho ale bol to len strach pred smrťou. Ja som to chcela, chcela som byť upírom. Vlastne chcem byť tým čím som sa teraz stala.

„Ja som skutočnosti nechcela aby si prestal." Chcem sa dotknúť jeho tváre ale zastaví ma.

„Bol som ako v tranze. Tvoja krv ma nútila pokračovať aj keď som nechcel. Po ničom inom som netúžil len ťa zabiť Sarra." Dobre, toto trochu otrasie aj so mnou. Chcel ma zabiť? Prečo? Teda viem prečo ale prečo po tom tak túžil? Hlavou mi prejde myšlienka, že sa to mohlo stať kedykoľvek. Nikdy nepil veľa mojej krvi ale možno práve to robila moja krv s upírmi. Ak raz ochutnali nedokázali prestať, keď si spomeniem na Johna, v tom motely. On sa snažil s tým bojovať ale tiež sa mu to moc nepodarilo. Môj pohľad letmo skĺzne na zápästie, kde som kedysi mala javu po jeho zuboch a zovrie mi žalúdok. Bola som naivná a veľmi. Spoliehala som sa len na to že mi neublížia, že sa dokážu ovládať ale skutočnosti to ani John a ani Caleb, nemali nikdy pod kontrolou.

„Už sa to nestane." Povie a trochu sa mi zatočí hlava. On si to všimne a podoprie ma.

„Musíš dokončiť premenu." Ako to povie zoberie s nočného stolíka šálku a podá mi ju. „Je to krv." Dodá. Ja si ju neisto zoberiem a trochu si k nej pričuchnem. Je to zvláštne ako sa moje čuchové receptory zmenili. Do teraz mi krv smrdela neznášala som ten železitý zápach ale teraz, teraz sa to zmenilo na vôňu. Neisto sa pozriem do jeho očí, ktoré ma upokoja.