Tajomstvá víťazstva ✔

42. OSTROV

-Sarra-

„Viem, čo si myslíš." Povie Caleb. Áno, je to zvláštne prešlo už 5 mesiacov od toho incidentu so Ceciliou ale stále nemôžem uveriť tomu, že je pokoj. No dobre pokoj teda nie je ale nikto nechce nič po nás nechce. Žijeme si svoje životy a snažíme sa prísť na to čo sa nám narodí. Teda vieme, už že to bude dievčatko ale nevieme aká to bude bytosť. Ja aj Caleb sme upíry, no Calebovi okrem toho v žilách prúdi aj mágia rovnako ako mne nadprirodzená krv a preto sa nedá určiť čo sa nám narodí aj napriek tomu, že tehotenstvo a vývin bábätka je úplne normálny a bezproblémový. Ale aj tak nič nie je také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá.

„Viem, že to je správne mali sme tam ísť už dávno." Poviem a pri tom si ukladám veci do kufra. Chytáme sa ísť na ostrov zachránených. Vieme, že na celom svete neexituje bezpečné miesto, teda až na ten ostrov a tak tam musíme ísť. Caleb nás neochráni a je to jediná možnosť ale povedať pravdu vôbec sa mi tam nechce.

„Ak potrebuješ ešte čas, tak to môžeme odložiť." Povie ustarostene Caleb. Milujem ho viac ako čokoľvek na svete a viem, že aj on mňa, teda, nás. Puká mi srdce, keď si uvedomím, že našu malú dcérku nikdy neuvidí. Predpokladáme, že na ostrov sa dostanem len ja, bez neho.

„Som stále väčšia asi už nemôžeme čakať." Poviem a pozriem sa do zrkadla. Je zvláštne sa vidieť s tehotenským bruškom. Presne v tejto miestnosti ma Caleb premenil a vtedy som si bola istá, že toto nikdy nezažijem a nejakým spôsobom sa to stalo. Som upírka a tehotná. Divné nie?

„Počkaj kým sa malá nenarodí." Príde ku mne zozadu a nežne sa dotkne môjho bruška a hlavu si oprie na moje rameno. V zrkadle vyzeráme ako úplne normálny mladý rodičia, ktorí sa tešia na príchod svojho bábätka ale obaja dobre viem, že to tak nie je. Vlastne narodenie nášho dievčatka bude len začiatok.

„Vieš, že to nejde. Musíme byť v bezpečí. Pôjde po nej celý nadprirodzený svet." Caleb sa odtiahne a pretočí očami.

„Sarra, už sme to riešili. Za to, že to povedala Cecilia, neznamená to, že to je ešte pravda. Povedali by všetko, len aby nás rozdelila. Bola vydesená s toho, že čakáme dieťa. Naše malé bude úplne normálne dieťa, ktoré bude mať perfektný život. To ti sľubujem." Musím sa usmiať. Aj keď v jeho hlase je cíti kúsok arogancie aj tak je dokonalý. Vždy vie čo povedať. Viem, že aj to berie ako druhú a teda možno aj poslednú šancu. Síce mal dosť detí v minulosti ale ani jedno nevychoval a teraz som mu tú šancu dala a zároveň mu ju aj beriem. Tým, že som sa rozhodla ísť na ten ostrov, som mu zobrala aj poslednú nádej. Ďalšie dieťa, ktoré nebude môcť vychovať. No a podľa všetkého ju nikdy ani nebude držať v náručí.

„Caleb..." prídem k nemu bližšie a pohladím mu tvár. „ ... viem, že to takto nechceš ale je to najlepšia možnosť. Keď prejdem za hranicu, možno si ma nebudeš ani pamätať." Na tvári sa mu po mojich slovách vytvorí grimasa, ktorú som u neho ešte nevidela. Je zlomený viem to.

„Ja nájdem spôsob ako si na teba ... vás spomenúť." Povie a pobozká ma.

„Možno budeš môcť ísť so mnou." Ako to dopoviem pokračujeme v bozkávaní. Tak mi bude chýbať ak sa to nepodarí.

„Uvidíme večer." Ako to povie otočí sa mi chrbtom. Viem, že ho to bolí ale teraz sme rodičia, teda no dobre budeme rodičia a musíme myslieť v prvom rade na dieťatko a nie na nás.

******

John zaparkoval auto pri pláži. Toto miesto je naozaj nádherné. Stojíme v akomsi zálive, ktorý lemujú vysoké skaly. Je to tu naozaj dokonalé. Nevidíme žiadny ostrov ale predpokladáme, že je priamo pred nami, len ho schováva kúzlo. Vraj by sa mi mal ukázať v momente ako budem dostatočne blízko.

„Tak a je to tu." Povie vyčerpane Max. Od toho ako ho Cecilia držala v jej pazúroch, je iný. Áno viem, je alfa. Ale aj tak správa sa úplne inak. Niekedy mám dokonca pocit akoby to ani nebol on. Spolu s Ninou sa vrátili do bieleho lesa. Max je teraz ich alfa a Jed je jeho prvá beta. To hlavne za to, že mu pomáha pochopiť povinnosti alfy a celkovo život v bielom lese. No a Nina sa vo svojom novom domove učí za novú šamanku svorky. Najhoršie je že sa učí od Elizabeth. No čo si budem zdvíha sa mi pri pomyslení na ňu to žalúdok ale viem, že keď sa Nina dostatočne zaučí bude dobrá bosorka a vlci z bieleho lesa budú v dobrých rukách. Dokonca by som povedala, že v tých najlepších.

„Braček." Usmejem sa Maxa a natiahnem k nemu ruky. Hneď ku mne pribehne a pevne ma obime. Bude mi tak chýbať, vlastne budú mi chýbať všetci.

„Sľúb mi, že mojej malej neteri budeš o mne rozprávať ako hrdinovi." Obaja sa po jeho slovách začneme smiať.

„Máš moje slovo." Znova ho silno objímem. Trochu sa otiahne a zamotá až sa musí pridržať auta.

„Max si v poriadku?" presne o tomto som hovorila, niekedy je naozaj čudný.

„Áno všetko je poriadku, len ma trochu bolí hlava." Ako to povie otočí sa k autu a oprie sa. Cecilia mu niečo spravila tým som si istá. Chcela som ešte niečo povedať ale ohlási ma John.

„Celeste chcela aby si toto potom dala malej." John mi podáva malú červenú škatuľku previazanú zlatou stuhou. No jasné, je to presne štýl Celeste.

„Čo to je?" prekvapene sa na neho pozriem a zoberiem si škatuľku.

„Neviem." Flegmaticky hodí hlavou. „Ale povedala, že jej to máš dať keď bude mať 15." Ja len prikývnem a škatuľku si vložím do kabelky.

„Budeš nám chýbať." Potom ma obime. Dobre, nehovorím, že mi je to nepríjemné ale s toľkého objímania sa mi už bude aj točiť hlava.

„Aj vy mne." Rozhliadnem sa po všetkých chlapoch, ktorých mám v živote. Chcem si ich vtlačiť do hlavy a nikdy na nich nezabudnúť. Max, John a Caleb, muži, ktorý mi zmenili život. Niektorý až príliš. Začínajú sa mi tlačiť slzy do očí ale musím byť statočná. Nemôžem plakať.

„Tak teda idem." Poviem neisto. Musím ísť čím skôr lebo si to nakoniec rozmyslím a to nemôžem. Nemôžem byť sebecká, musím myslieť na to malé stvorenie čo vo mne rastie. Idem smerom k moru. Neviem či idem správne ale keď je reč o ostrve, kam inam ísť nie? Caleb ku mne pribehne a chytí ma za ruku.

„Pôjdem s tebou kým to pôjde." Povie, keď sa na neho pozriem. Jeho dotyk, je teplý a príjemný. Bude mi tak chýbať. Čím sme bližšie k vode tým je chladnejšie. Prečo sa začala dvíhať hmla? Dobre, tak teraz začínam mať strach. Prechod hranice som si predstavovala trochu inak. Trochu viac príjemnejšie. Mala som pocit, že pôjdem do bezpečia a nie do hmly a chladu. Pozriem sa na Caleba a na jeho tvári je rovnaký výraz ako na tej mojej. Aj jemu sa to nepáči. Otočím sa za Johnom a Maxom ale už ich nevidím, všade naokolo je len hustá hmla.

„Nemám s toho dobrý pocit."

„Nečudujem sa." Odvrkne arogantne Caleb a pevnejšie zovrie moju ruku.