Tajomstvá víťazstva ✔

13. PREPÁČ

-Sarra-

„Caleb ja ..." pozerá sa na mňa akoby ma nepoznal a popravde, viem prečo. Áno dobre viem, čo som spravila a viem a chcem mu to vysvetliť ale on skočí mi do reči.

„Uvoľním ti izbu. Už si balím veci." Drzo odvrkne, ten jeho tón je taký nepríjemný a hrozne ma to bolí.

„Počkaj ja ..."

„Hm, počkaj? Na čo mám čakať? Aby som sa znova pozeral ako sa sním bozkávaš?" toto zabolí ešte viac. Vedela som, že na to bude zle reagovať ale toto som určite nečakala.

„Mali by sme sa o tom porozprávať." Konečne sa mi podarí aspoň dokončiť vetu. No a na mojom hlase je počuť strach. Klepú sa mi kolená, pretože nechcem prísť o Caleba, nie takto. Chcem mu to všetko vysvetliť ale ťažko sa na to hľadajú slová.

„O čom sa chceš rozprávať? O tom, že si ho zachránila ako prvého alebo o tom že si sa mu vrhla okolo krku ako keby si ho roky nevidela?" povie to tak bezcitne až mňa pichne v hrudi. Veľmi ma jeho slová bolia ale chápem ho. Spravila som chybu viem ale bola to reakcia, bez rozmyslenia. Konala som a nerozmýšľala. No a na moju obranu tá záchrana, nebola tiež plánovaná proste to tak prišlo John bol bližšie tak bolo samozrejme, že som ho zachránila.

„Bol bližšie. Ak by som ťa zachránila ako prvého musela by som sa vrátiť a to by sme len strácali čas." Poviem s rozklepaným hlasom, je to neskutočné ale práve sa s Calebom hádam. Nikdy som ho nevidela takto rozčúleného a ešte nikdy som sa sním nehádala. Viem že je výbušný ale, že až takto to som nečakala.

„Áno mala si zachrániť najskôr mňa. My sme neutekali, oni nás pustili Sarra. Nehrali sme o čas." Ja len naprázdno prehltnem. Viem, že má s časti pravdu ale s časti nie.

„Prepáč." Neviem prečo sa za toto ospravedlňujem ale cítim sa previnilo až moc a hlavne nechcem sa sním hádať.

„Pobozkala si ho, keď si s neho vyťahovala tú dýku, tak ako mňa?" prečo sa tak na mňa pozerá? Prečo má ten nepríjemný arogantný tón? Nevidí, že mi ubližuje. No, dobre ja som mu tiež tak trochu ublížila ale aj tak. S Johnom to nebolo nikdy doriešené. Musel vedieť, že to môže takto skončiť. Vedel, že sme sa nikdy priamo nerozišli. Tak prečo reaguje takto?

„Čo? Nie, prečo ...." zas mi skočí do reči. S môjho hlasu sa pomaly vytráca ten strach a aj ja začínam byť trochu odmeraná. Ale len trochu. Tak nepatrne, že si to asi ani nevšimol.

„Nebuď smiešna." Ako to povie, hodí o posteľ svoje trička. Trochu sa zľaknem. Prudko sa otočí a ani si neuvedomím ako a stojí tesne pri mne.

„Caleb, prosím ..."

„Nepros. Nemáš prečo prosiť. To čo si spravila ..." nedokončí vetu a začne točiť hlavou, tak akoby nechápal moje správanie. Áno, určite mu nechápe, popravde nechápem tak úplne ani ja ale aj tak, musí ma to nechať vysvetliť.

„Desíš ma." Poviem znova s rozpraseným hlasom.

„Ja ťa desím? Nikdy by som ti neublížil tebe nie a už vôbec, nie tak ako si ublížila teraz ty mne." Povie to z odporom. Potom sa prudko otočí a chytí sa za vlasy. Začne chodiť po izbe tam späť a potom celou silou udrie do steny, na ktorej zostane červený fľak. Naozaj ho bojím. Takéhoto som ho ešte nikdy nevidela.

„Nasťahuješ ho sem?" povie nervózne. Zrazu je pri mne tak blízko až cítim ako mu bije srdce.

„Pozri sa na tú posteľ. Keď tu budeš s ním nezabudni si spomenúť na to čo sme na nej robili my." Je taký nahnevaný naozaj sa bojím že by mi ublížil ale zároveň mi taký naštvaný príde tak trochu sexi. Dobre asi som divná, keď v tejto situácií myslím na to ako je sexi ale musím sa nejako upokojiť lebo sa ho naozaj riadne bojím. Nikdy som sa sním nehádala a nikdy som nevidela čoho je schopný, keď je naštvaný.