Tajomstvá víťazstva ✔

20. VYČERPANIE

-Sarra-

No dobre, teraz neviem ako sa mám cítiť, je to mega trápené a do toho tak trochu žiarlim? Nechcem Johna ale je to proste divné. Bol môj a teraz ho vidím zo Celeste. Možno som čudná ale vidieť je to dosť nepríjemné a do toho sa tu objavil ešte aj Caleb.

„Sarra ja ti to vysvetlím." Povie John ako keby mal s toho výčitky svedomia ale aj tak sme to ukončili tak, nemá mať prečo výčitky. Aj keď chápem jeho reakciu.

„Vieš vlastne je to dosť vtipné. Pred časom si nás so Sarrou našiel podobne." No, super Caleb, tomu teda vôbec nepomohol ale má pravdu je to tak trochu vtipné. Len akurát, že John nás načapal už oblečených.

„Nevedel som, že prídete tak skoro." Povie zahanbene John.

„Nevedel si, že prídeme tak skoro? Inak čo? Nespal by si s mojou sestrou v knižnici? Len tak mimochodom už je päť hodín." Nebudem klamať ale toto je už moc aj na mňa. Caleb si ma určitým spôsobom zastáva ale aj tak nemôžem čakať, že John bude do konca života sám. Rozišli sme sa a ja mám Caleba tak on si našiel tiež niekoho aj keď no Celeste to byť nemusela.

„S tebou sa nerozprávam." Povie pohŕdavo John. Chápem, že sa cíti ešte trápnejšie ako ja. Ešte si k tomu uvedomujem fakt, že on ma miluje. To berie akoby ma podvádzal a ja ho som ho ešte aj pri tom pristihla. No stále ma opustiť pocit, že je to tak trochu aj pravda. Veď sme spolu chodili, to čo bolo medzi nami bolo skutočné. Je prirodzené trochu žiarliť nie?

„Ak ťa to poteší, chcel viac teba ako mňa. Možno som ho k tomu donútila." Do toho sa zamieša Celeste ma trochu nahnevá, no a neviem kedy sa stihla obliecť a ... ako je možné že tie jej vlasy vyzerajú tak dokonale? To dievča je naozaj chodiaca dokonalosť. To je možno najväčší problém mojej žiarlivosti. Nikdy nebude ako Celeste, nikdy nebudem dokonalá ako ona.

„Celeste, nemotaj sa do toho aj ty." Rázne ju napomenie Caleb. Páči sa mi to ako ma chráni. Áno žiadalo by sa aby som povedala niečo aj ja ale mám pocit, že som zamrzla na mieste a neviem ako správne reagovať. Tak račej nereagujem vôbec.

„Môžeš sa obliecť?" vypadne so mňa nakoniec. Dobre, možno toto bolo najlepšie riešenie. Povedať tú najväčšiu sprostosť aká ma v tej chvíli napadla. Už aj tak to nemôže byť trápnejšie. John si zoberie zo zeme tričko a rifle a rýchlo ich na seba navlečie.

„Sarra mrzí ma to." celého si ho prehliadnem.

„Nemá ťa čo mrzieť, John. Ja s tebou už nie som." Bolo to kruté ale musela som to povedať lebo je to pravda. Ja zdieľam posteľ s niekým iným a on môže tiež. Len čo ma štve, že je to práve Celeste. Od začiatku, tak trochu na ňu žiarlim. Ona je proste až príliš dokonalá a ja ... no ja som ja. Do dnes nechápem ako som sa mohla páčiť Johnovi, keď mal pre seba Celeste, no a potom Caleb tomu úprimne vôbec nechápem. Mal toľko krásnych žien a určite by ho chcela každá, na ktorú sa pozrie a on si aj tak vyberie práve mňa? Tomuto raz nepochopím ale som za to vďačná. No teraz som popravde aj zlomená. Po tom všetkom čo som sa dozvedela a potom čo som videla toto. Nie som úplne pohode.

„Dobre, asi som tu jediná, koho netrápi čo sa vlastne stalo. Sarra a ty braček, ste súčasťou veľkého ..." začne Celeste arogantne ale Caleb jej skočí do reči „ ... proroctva. Áno vieme o tom sestrička a vieme aj to, že to proroctvo zmení svet a ako bonus nedokážeme to zastaviť aj keď sa o to budeme veľmi snažiť."

„Proroctvá sú nevyspytateľné, nemusí sa naplniť len ho musíme správne zastaviť." Ako to dopovie našpúli pery. Mala by som sa zamýšľať nad tým proroctvom ale mňa zaskočia práve jej prery. Bozkávala sa s Johnom a jej rúž stále dokonale drží na je perách. Naozaj ako to robí?

„Keby nebolo teba a toho tvojho úžasné plánu spraviť so mňa živú mŕtvolu, tak by sa to proroctvo nedalo do pohybu." Odvrkne Caleb.

„Už som ti to vysvetlila, prečo som to spravila. Musela som." Obhajuje sa Celeste.

„Mala si, si najskôr zistiť, čo sa môže stať."

„Kto mohol vedieť, že to skončí takto? Že si zaujímavejší ako len tým že si čierny princ." Neviem či medzi nimi bol vždy takýto vzťah ale od doby čo sme sem prišli, skoro každý ich rozhovor skončí hádkou. Najradšej by som sa do toho zamiešala ale úprimné neviem ako. Caleb má podľa mňa pravdu. Celeste nemala právo na neho zoslať to kúzlo a nechať ho vyše 300 rokov v hrobe. Chápem jeho zlosť.

„Doriti." Povie John a naše pohľady zahľadia na neho. Otiahne si tričko. No a jeho reakcia bola teda namieste. Jeho rana sa otvorila.

„Čo to má znamenať?" pozrie sa vyplašene na nás. A úprimne všetci vieme, čo to znamená a mňa to desí, viac akoby malo.

„Asi ťa tie bosorky volajú na pohovor." Povie Caleb a mne sa rozbúši srdce. Mám strach, obrovský strach. Všetko čoho som sa bála sa napĺňa? Ak idú po Johnovi je len otázka času kedy pôdu po mne. Vieme ako to proroctvo končí, mojou a Calebovou smrťou. Zmocní sa ma panika. Je to len kúsok od jeho naplenenia.

„Potrebujeme bosorku." Povie Celeste.

„Ja už nevládzem." Poviem a rozbehnem sa preč s miestnosti. Namierim si to do izby. Je to moje útočisko. Tam sa cítim akoby to čo sa deje vonku, zostalo za dverami a ja môže bezpečne dýchať. Vedela som, že to príde ale nečakala som, že tak skoro. Začnem plakať ale vlastne už ani plakať nevládzem. Pred rokom sa mi totálne zmenil život a teraz? Má skončiť? Bojím sa. Nechcem zomrieť. Nechcem prísť o Caleba, nechcem prísť o život.

„Sarra, môžem?" povie neisto Caleb a ja len prikývnem.

„Bojím sa." Poviem celá roztrasená. Príde ku mne a pevne ma objíme. Presne to potrebujem. Potrebujem ho mať pri sebe.

„My to zvládneme." Snaží sa ma upokojiť ale vôbec to nepomáha.

„Caleb, ja už nevládzem. Všetko je to len jeden kolotoč. Stále sa to točí okolo mojej krvi a to ubližuje druhým. Ja ubližujem druhý. Ja, ja už nevládzem pokračovať. To okolo toho proroctva potom ..." odmlčím sa nechcem spomenúť Johna a Celeste, trochu to so mnou zatriaslo ale nie až tak aby som ešte aj týmto mu ublížila. Nechcem aby mal Caleb pocit, že stále ľúbim Johna. Nechcem aby žiarlil. To čo sa tam stalo ma vyviedlo zmiery a trochu som žiarlila ale viac som žiarlila na Celeste ako na to, že John sa posunul ďalej.

„Ty si tá najväčšia bojovníčka akú poznám zvládneš to. Ver mi. My to zvládneme." Ako to dopovie dá mi nežný bozk na čelo. Dobre, nebudem klamať zdvihlo mi sebavedomie, to že ma takto vidí ale skutočnosti taká nie som. Som obyčajný zbabelec, ktorý len uteká od problémom. Všetko čo sa mi do teraz stalo som ukončila útekom. Nikdy som skutočne nebojovala.

„Som už vyčerpaná. Nikdy sa to nezastaví?" pozriem sa na neho psími očami a on sa tak krásne usmeje.

„Asi nie. Vždy budeme súčasťou niečoho väčšieho. Neviem do akej miery ja ale ty vždy. Mrzí sa to Sarra ale viem, že ty to zvládneš. My to zvládneme." Caleb vie vždy čo má povedať ale toto sa mu teraz aleže vôbec nepodarilo, pretože nemá tak úplne pravdu.

„Chcem to zastaviť. Keby sme vedeli o možnosti, ako to zastaviť skôr ako ..." zlyhá mi hlas. Nedokážem na to už ani len myslieť.

„Vlastne jedna vec ma napadá." Povie Caleb s výrazom ako keby práve dostal ten najlepší nápad pod slnkom.