Tajomstvá víťazstva ✔

12. ZA MREŽAMI

-Caleb-

„Pusť ju a otoč sa." Poslúchnem čo mi ten trochu známy hlas hovorí. Som už mierne pripitý, tak neviem spojiť hlas s tvárou ale viem že ho odniekiaľ poznám. Trochu sa mi zamotá hlava, musím sa pridržať aby som nespadol. Vtedy si všimnem, že ten chlap na mňa miery dreveným kolom. Zasmejem sa.

„Niekto sa tu vyzbrojil." Snažím sa zaostriť a pozriem sa na toho chlapa. Je to ten slizký starosta. Vážne? Dosť rýchlo sa s ustráchaného chlapa stal lovec. Vtedy mi do nosa vojde pach cesnaku. Začne sa smiať ako blázon.

„Pri srdci ti držím drevený kôl a ty sa smeješ?" povie dosť prekvapene.

„Ide o ten cesnak." Hovorí so mňa aj ten alkohol správal by som sa úplne inak ale teraz mi to je jedno aj keby ma s tým kolom prebodne. Prišiel som o Sarru, na ničom mi už viac nezáleží.

„Keď mám v meste upírov musím sa chrániť." Odvrkne už trošku sebavedomejšie. Uvedomil si, že má prevahu pretože som naozaj na mol a on to vie. Napriek tomu, že o skutočných upíroch vie minimum, je mu jasné, že opitý upír nie je až tak veľká hrozba. Bojím sa to priznať ale premohol by ma ľavou zadnou.

„Len pre info som upír nejaký ten piatok a cesnakovú polievku stále veľmi obľúbujem." Mám ho tam kde som chcel cíti sa trápne.

„To dievča ešte žije?" otočím sa na nehybné telo, ľahko odetej baby. Flegmaticky miknem plecom.

„Netuším." Odvrknem. Starosta Jones, vytiahne svoj mobil a stále pri tom nemotorne na mňa miery s tým tupím kolom.

„Potrebujem záchranku do Baru pod zámkom, mám tu zrejme opité dievča, ktoré sa porezalo na krku a silne krváca." Povie do telefónu a mňa to dosť prekvapí.

„Prečo klamete?" pozriem sa na neho a prižmúrim oči.

„Viem, že ten zámok je plný takých ako si ty. Ak by som vás prezradil tak ja skončím mŕtvi alebo v blázinci, lebo by mi nikto nechcel veriť." Poviem strojene. Ja len prikývnem pretože má naozaj pravdu. Ak by ma zabil Celeste by mu to nedarovala aj keď náš vzťah teraz nie je moc ružový.

„Tak ma už zabijete?" poviem a nemotorne mu brnknem po tom drievku, ktoré mi drží pri hrudi. Už som mal toľko príležitostí mu ho zobrať alebo odhodiť ale chcem ho nechať v tom, že má na vrch.

„Zabiť? Ja ťa nechcem zabiť." Povie dosť prekvapene.

„Tak prečo ten kôl?"

„Je to zbraň ak by si mal chcel zabiť ty."

„Keby som vás chcel zabiť už ste mŕtvi." Nadvihne obočie.

„Tak o čo ti ide?"

„Vzťahové problémy." Súcitne prikývne a mne celý tento rozhovor začne byť vtipný.

„Tak čo teda chcete?"

„Zatknem ťa a pustím ťa ak mi slečna Celeste bude sľúbiť, že sa podobné veci nebudú opakovať a k tomu mi dá to čo od nej budem žiadať." Povie sebavedomo a popravde, nepodarilo by sa mu to, keby som nemal pripité ale byť rukojemník je celkom fajn. Aspoň sa pobavím.

„Tak fajn." Poviem flegmaticky a otrčím mu ruky aby ma zatkol. Čo aj spraví, na ruky mi dá putá. Vo dverách sa striedame so zdravotníkmi, ktorý priši pomôcť tomu dievčaťu. Úprimne dúfam, že si s toho nič nebude pamätať ak sa im teda podarí ju zachrániť.

Starosta ma odviedol na políciu a posadil ma do cely. V miestnosti sa nachádzam ja, starosta a jeden policajt. Obaja ma už hodiny zvedavo sledujú ako keby som nejaké divné stvorenie. Čo vlastne aj som. Som predsa upír. Nad vlastnou myšlienkou sa trochu pousmejem a vtedy obaja na seba prekvapene pozrú. Som tu ako vystavený obraz ale ich strach v očiach sa mi veľmi páči.

Sedím tu už tak dlho, že zapadlo slnko a nikto pre mňa neprišiel. Jones a ten jeho kamarát, ma nespúšťajú s očí. Ja som stihol už vytriezvieť ak by som ešte mal v sebe trochu alkoholu tak ich mám určite na posmech ale teraz je mi to jedno. Celeste to trvá tak dlho, že až zaspím. Zobudím sa na škrípanie pántov vo dverách. Otvorím jedno oko aby som videl čo sa tam deje. Je tam Celeste, oblečená v úzkych červených šatách a na nohách má zas vysoké čierne lodičky. Takto by sa mohla obliekať aj Sarra, je to sexi. Pri myšlienke na Sarru mnou prejde mráz a zabolí ma v hrudi. Račej nech sa tak neoblieka ak by to nemalo byť pre mňa. Celeste mi naznačí aby som išiel. Bez slova sa zodvihnem prejdem okolo nej a potom okolo starostu, na ktorého mrknem. Vyjdeme zo stanice a nastúpime do auta.

„Si blázon?" hystericky treskne rukami do volantu.

„Chcel som sa opiť." Poviem flegmaticky.

„Ale museli ťa pri tom zatknúť?" Dobre mám riadnu opicu a nemám záujem sa s ňou hádať.

„Zhoda náhod."

„Zhoda náhod? Toto nemyslíš vážne, Caleb. Vieš čo sa môže stať? To dievča leží v kóme ak sa preberie, môže všetkým vykecať čo si zač." povie trochu ustráchane.

„Prosím ťa Celeste, nikto jej nebude veriť a tí čo jej uveria, budú fanatici alebo ťa prídu prosiť o to aby si aj ich premenila." Som zo seba prekvapený na to, že moja hlava skoro nepracuje som povedal niečo dosť súvislé a k veci. Celeste si len odfúkne a naštartuje auto. Celú cestu až k zámku neprehovoríme. Viem, že by ma malo zaujímať niečo iné ale strašne ma hnevá to, že neviem šoférovať. Vyzerá to byť ako zábava. No a ešte ma trápi to, čo od nej chcel starosta teda okrem toho, že sa zaručila za mňa, čo bolo to čo chcel? Keď zaparkuje auto pozriem sa na ňu a rozhodnem sa prehovoriť.

„Čo chcel starosta?" je na nej vidno prekvapenie nečakala moju otázku a popravde ani ja som nečakal, že sa to naozaj opýtam.

„Čo by mal chcieť?" vystúpi s auta a zúrivo zabuchne dvere.

„Povedal, že ma pustí ak sa mu za mňa zaručíš a dáš mu to čo bude chcieť. Tak čo chcel?" Celeste zostane trochu zaskočená akoby nečakala, že sa jej práve toto opýtam. Viem, že mu zámok nedala to sme vyriešili už na tom plese, tak čo teda chce.

„To nie je tvoja starosť." Odvrkne a ja sa na ňu prekvapene pozriem.

„Tento raz sa ti už nepodarí ma omráčiť a zavrieť na 300 rokov do rakvy, takže mi to rýchlo povedz alebo ťa s tým budem otravovať, ďalších 300 rokov. Vieš dobre aký viem byť otravný." Lišiacky sa na ňu usmejem a potom žmurknem. Ona prevráti očami a ruky si zopne na hrudi.

„Fajn." Povie trochu ironicky.

„Tak mi to už povedz."

„Chcel moju krv." Počkať krv? Načo chce starosta krv upírky. Celeste síce má mocnú krv ale o tom starosta nevie.

„Načo mu je?"

„Tak dôverný rozhovor sme nemali." Nahnevane odvrkne.

„Ale no tak, sestrička. Ty nie si ten typ čo dá ľudom to o čo žiadajú, len tak." Znova mrknem.

„Nebolo to len tak. Chcela som späť teda." Pousmejem sa nad jej slovami.

„Vieš veľmi dobre, že keby som chcel tak sa odtiaľ dostanem veľmi rýchlo. Neboli dobre pripravený na upírov ale ja som čakal na teba. Tak mi to povedz." Teraz už začínam strácať nervy.

„Chcel mať poistku. Ak by sa mu niečo stalo aby nezomrel. Bojí sa o svoj život a ani sa mu nečudujem." Ako to povie celého si ma prehliadne. Ja len pretočím očami. Som teraz spokojný. Viem čo chcel a to mi stačí. Namierim si to do svojej izby, so sestrou sa rozprávať už viac nechcem a izbu chcem vypratať pre Sarru a Johna? Nie len pre ňu. Teda ak nebude chcieť ísť bývať do jeho izby. Postavím sa pred skriňu a zahľadím sa na dve police čiernych a bielych vecí, ktoré patria mne. Asi by som si mal začať obliekať aj niečo inej farby ale keď mne tá čierna aj tak vyhovuje najviac a k tomu všetkému mám naozaj veľa vecí. Neviem ako ich všetky odnesiem ale som rozhodnutý tu po sebe nič nenechať.

Vtedy sa otvoria dvere, no a ja bez emócií hladím na osobu, ktorá sa v nich zavila.