Tajomstvá víťazstva ✔

6. DÝKA

-John -

Preberiem sa s hlbokým nádychom. Som priviazaný ku kreslu, omámený a slabý. Naproti mne stojí žena, teda skôr dievča môže mať tak dvadsať. Je mi otočená chrbtom a niečo si akoby chytá na stolíku, ktorý má pred sebou. Táto miestnosť mi pripomína nemocničnú ambulanciu, tak 50 rokov starým vybavením. Lepšie sa pozriem na kreslo, ku ktorému som priviazaná. Je to 50 ročné zubárske kreslo. Tým som si viac než istý.

„Kde som to?" poviem a dievča sa akoby zľakla, otočí sa a ja sa môžem pozrieť do jej belasých očí.

„V nemocnici, koľko máš vlastne rokov, že toto nevieš?" Nebudem klamať, jej reakcia ma prekvapila.

„Viem, že som v starej nemocnici ale prečo som tu?" Cítim sa tak divne. Točí sa mi hlava viac ako predtým, napriek tomu že tie byliny už so mňa vychádzajú. Čo mi uchádza? Niečo so mnou nie je v poriadku a stupňuje sa to. Nie je to len tým, čím ma oslabili.

„Si tu kvôli kúzlu." Mykne plecom a otočí sa pokračuje vo svojej činnosti.

„O akom kúzle hovoríš?" vtedy mi to napadne. Hovorí o tom kúzle ... Sarra.

„Kde je Sarra?" flegmaticky sa otočí.

„Myslím, že na chirurgií." Najskôr ma to vydesí ale potom ma napadne ako to myslela ja som teraz na stomatológií, každého nás držia v inej časti nemocnici ale prečo?

„Čo s nami chcete?" spýtam sa nervózne a snažím sa roztrhnúť remene, ktoré mám okolo zápästí ale nedarí sa mi to.

„To sa ti asi nepodarí. Použili sme kúzlo. Je spojené s mojou mysľou. Vlastne s myslím našej šéfky." Na tvári sa mi vytvorí grimasa od prekvapenia.

„Si čarodejnica?" povie s údivom.

„Jasné a ty si ... čo vlastne si?" vtedy si to uvedomím. Max ma bodol a ja som omdlel, prebral som ale nie ako upír. Teda vlastne. Pozriem sa za seba, kde sú okná. Slnečné lúče dopadajú na moje ramená ale nehorím. Čiže dýka ma nepremenila. Nefungovalo to? Sarra. Keď si spomeniem na jej meno bodne ma pri srdce, tak veľmi, že zastonám.

„Si v poriadku?" povie to dievča ale ja nedokážem reagovať, pretože nie som. Mám pocit akoby sa mi srdce práve zastavilo. Dýcha sa mi ťažko a obleje ma studený pod. Moje ďasná ma pekelne bolia. Zatvorím oči a na prázdno prehltnem a vidím všetko, všetko čo som do teraz nevidel. Zabolia ma končeky prstov. Čo sa to deje. Pozriem sa na ruky, na ktorých nemám nechty ale pazúry. Znova si spomeniem na Sarru. Prišla znovu bolesť ale teraz, úplne iná. Bolí to keď si spomeniem na všetko čo som jej spravil. Milujem ju, áno milujem Sarru, viac ako čokoľvek iné na svete.

„Do riti ty sa meníš." Povie dievča a vydesenie niečo hľadá v železnej zásuvke, niečo čím by zastavila premenu ale akú premenu? Na upíra či vlkolaka?

„Nemením sa." Dostanem zo seba chrapľavým hlasom.

„Tvoje zuby." Povie dievča prekvapene. V ruke zviera striekačku s oranžovo-hnedou tekutinou.

„Nie, to nesieš." Nevie ako správne reagovať ale mne to dáva zmysel ale začínam chápať čo sa so mnou deje. Ak mi to znova pichla, zastavilo by to premenu. Pretože sa mením na miešanca. Budem ako Alice a Zach. Hybrid.

„Nerob to. Zastavíš tým premenu. Našli ste ma skôr ako som sa stihol premeniť." Bolí ma v hrudi, vlastne všade. Moje telo si musí zvyknúť na to, že budem miešanec.

„Čo to bolo?" má v hlase strach a stále pevne drží striekačku. Ako to povie, začne mi byť trocha lepšie. Moje ruky sa vrátili do normálu a očné zuby sa pomaly sťahujú. Bolo to rýchle ale nepríjemné.

„Som miešanec, hybrid alebo povedz to ako chceš. Som ..." skočí mi do reči s údivom. „Tá dýka, ťa mala premeniť na upíra, nie na toto." Vydesene sa na mňa pozrie.

„Mágia je hold zvláštna. Hrá podľa vlastným pravidiel." Odvrknem. Je to vlastne celkom dobrý pocit. Mám schopnosti oboch druhou a cítim sa o dosť lepšie. Hlavne viem čo cítim k Sarre, ktorá tak mi chýba.

„Mágia hrá podľa našich pravidiel. Toto sa stať nemalo." Ako to povie pichne mi obsah striekačky a ja zamdliem.

******

Keď sa preberiem sedím na tom istom kresle, len tento krát som bez trička. Oproti mne sedí žena v staršom veku a pozorne si prehliada moje telo. Chvíľu mi trvá, kým mi to napadne. Hľadá jazvu po dýke.

„Bodol ma pod ľavé rebro." Poviem flegmaticky. Žena sa s údivom postaví a dotkne sa miesta, kde ma Max pred pár hodinami bodol.

„Vidím to. Máš tam len nepatrnú jazvu." Úprimne je mi to jedno, som rád za to že mi to vrátilo Sarru. Aj keby mam znetvorené cele telo bolo by mi to jedno. Mám to čo som chcel, znova cítim k Sarre to čo som cítil aj predutým a k tomu som znovu sám sebou som upír teda aj keď s časti som vlkolak ale aj tak som to znova ja. John Carter, upír.

„Mysleli sme, že v tomto kúzle budeš mať len rolu upevnenia ale nie. Budeš v ňom mať veľmi dôležitú rolu. To kúzlo bude silné." Stále si ma fascinovane prehliada. Ja sa zamýšľam nad jej slovami.

„O akom kúzle to tu stále hovoríte?" Poviem nervóznejšie akoby som chcel.

„To ťa nemusí zaujímať. Dôležitá je tvoja rola v ňom." Ako to povie otočí sa zo stola zoberie dýku. Vydesene sa na ňu pozriem.

„Čo s ňou chcete?"

„Znova ťa bodnúť." Prečo ma chce znova bodnúť tou dýkou? Nerozumiem naozaj ničomu.

„Moja dcéra si bola istá, že to nebude fungovať ale bude to silnejšie. Vieš, ide o jedno mocné kúzlo, ktoré chráni tento svet Sarra, Max, dokonca Caleb no a teraz aj ty v tom zohrávate dôležitú rolu. Tvoje telo je určitým magickým spôsobom už naveky spojené s touto krásavicou." Ako to povie prejde pohľadom po dýke a jej čepeľ namieri na moje rameno. Ja sa inštinktívne otiahnem ale zastaví ma operadlo kresla.

„Potrebujem len trochu tvojej krvi, ktorá pochádza z rany, ktorú spôsobila táto dýka." Ako to povie vrazí do mňa dýku. Môj hrudník sa začne zúrivo dvíhať hore a dolu. Bolí to a to riadne. Pozriem sa na svoje rameno, s ktorého sa leje viac krvi akoby bolo zdravé. Žena pod dýku priloží nejakú nádobu, ktorá sa napúšťa mojou, krvou. Keď je plná odstúpi. Dúfal som, že dýku si zoberie zo sebou ale nechala ju tam. Začnem so sebou trepať.

„Vieš, keď budeš pokojne sedieť, nebude to tak bolieť." Povie a nechá ma v tejto zubárskej ambulancií samého s miliónom otázok.