Tajomstvá víťazstva ✔

24. RUNA JE PREČ

-Max-

V tejto cele alebo čo to vlastne je, ide čas tak hrozne pomaly. Viem, že sa strieda noc a deň vďaka veľkému zamrežovanému oknu na druhej strane miestnosti ale aj tak sa k nemu nemôžem priblížiť, keďže mám ruky spútané striebornými želiezkami a tie sú ešte pripevnené o železnú konštrukciu postele, ktorá ďaleko od okna aj dverí. No a nehovorím už o tom že tu neustále cítim prilbicu, ktorá je pre mňa ako prach pre alergika. Pre vlkolaka je to dokonalé vezenie a ja teraz len ľutujem že som jedným s nich.

„Ako sa cítiš?" povie Nina. Sem tam príde po moju krv, prehodí pár slov a odíde. Som rád, že sem chodí. Jedna vec páči sa mi, no a druhá vec nie som tu až tak sám a ten čas ide aspoň trochu plynie rýchlejšie.

„Ako by som sa mal cítiť? Som krvná banka pre bosorku, ktorú som nejaký spôsobom s kriesil z mŕtvych a potom ..." odmlčím sa. Je jedna vec, ktorá ma trápi viac ako to, čoho je tá čarodejnica schopná. Možno dokáže byť príčinou rozchodu Sarry a Caleba, keďže je to ku všetkému jeho bývala. No a nemôžem zabudnúť na ten bonus Cecilia a Caleb sú ešte aj moji príbuzný. Je to až príliš zamotané ale už som si zvykol, že v mojom živote je všetko komplikované. No čo ma teraz naozaj veľmi trápi je spln, ktorý bude dnes. Viem, to lebo ho cítim v celom tele.

„Hej ... nedopovedať vetu je neslušné vieš o tom?" podpichne ma a uvoľní putá na mojich rukách. Pozriem sa na zápästia, ktoré mám podliate krvou. Trochu si ich pomasírujem aby som zmiernil bolesť ale aj tak viem, že je to úplne zbytočné.

„To je jedno ..." naozaj je to jedno nepomôže mi stým nemá ako. Vlastne možno ako bosorka by mala nejaké to kúzlo v rukáve.

„Poznám ťa, viem že nie si pohode." Zdvorilo sa usmeje. Podám jej svoju ruku a ona strieborným nožom prereže moju dlaň. Síce ako vlkolak sa hojím rýchlo ale aj moje telo má svoje limity. Týždne rezania dlane si vypýtali svoju daň a tak tam mám nepeknú jazvu.

„Tá rana ma bolí." Je sústredená na moju zovretú päste, s ktorej kvapka krv do malej fľaštičky.

„To ma mrzí." Viem, že ju to skutočne mrzí, síce otec s tým začal ale ona mi runu, odstraňovala tiež, za ten čas som zistil, že je veľmi empatická a no naše sympatie sú tiež vzájomné. Takže ju to trápi o to viac.

„Okolo obeda to dokonca pálilo." Ako to poviem spozornie. Odloží už skoro plnú fľaštičku mojej krvi a na dlaň mi priloží obväz.

„Ako myslíš, že to pálilo?" prekvapene sa pozrie smerom na miesto, kde kedysi bola runa a teraz je tam len biely obväz.

„Noo, mal som pocit akoby mi to horelo alebo ťažko to opísať proste pálilo to."

„To je nemožné." Povie si sama pre seba a neveriacky hladí na to miesto.

„Dobre buď mi to vysvetlíš alebo mi to vysvetlíš. Inú možnosť nemáš. Chcem vedieť čo je na tom také nezvyčajné." Stále sa udivene pozerá na to miesto. Už mi je tak trochu aj nepríjemné.

„Páliť by to nemalo. Malo byť bolieť, nie páliť. Môžem?" načiahne sa k obväzu a ja len prikývnem jasné že môže chcem vedieť čo sa so mnou deje. Opatrne odlepí bielu látku a obaja zhrozene pozeráme na to miesto.

„Porosím povedz, že to tak má byť." Poviem dosť vystrašene ale popravde viac sa bojím jej udiveného pohľadu ako toho, že tam konečne nemám ranu ale čo ma asi naozaj desí je to, že po rune tam nie je ani stopy. Je tam len nepekná ale kompletne zahojená jazva.

„Preto chcela ďalšiu krv." Povie si pre seba.

„Nina?"

„Ide o to že to, že si krvácal znamenalo, že si bol spojený s tvojou sestrou, Calebom a Johnom. Bolo to kúzlo, ktoré sme robili hneď na začiatku. Kúzlo prepojenia, funguje tak že každý v ňom má svoju rolu. Pri tebe to bola runa, pri Johnovi rubínová dýka, Caleb bol spojení s mečom, ktorým ho zabili no a Sarra to celé zapečatila krvou. Vaša životná esencia žila v každom s vás. Tak ste boli stále spojený s ostatnými. No a ako bonus ty ako Ceciliin potomok, si ju dokázal aj znovu zrodiť ale bolo to možné len tým kúzlom prepojenia. No a keď rana prestala krvácať... Sarre sa muselo niečo stať." Dobre tak toto ma vydesí natoľko, že zabudnem na obavy s prichádzajúceho splnu.