Tajomstvá víťazstva ✔

15. ČO TO MÁ ZNAMENAŤ?

-Max-

„Ako sa cítiš?" povie Nina veselo. Nerozumie tomu ako môže byť vždy tak dobre naladená. Nič poviem len ju sledujem ako prejde k pultu a naťahuje si latexové rukavice.

„Si pohode?" opýta sa znova, keď neodpovedám na prvú otázku. Príde ku mne so železnou táckou, na ktorej má pripravené chirurgické nástroje, s ktorými mi určite zas bude chcieť odstrániť moju runu.

„Neviem. Je človek pohode keď mu niekoľko dní v kuse vyrezávajú kožu z ramena?" Môj hlas znie inak. Je unavený a chrapľavý.

„Keby si nebol vlkolak a to na tvojom rameno by bolo len tetovanie, tak sme to nemuseli opakovať týždeň v kuse." Povie trochu drzo. Vždy bola drzá ale je jediná, kto so mnou komunikuje tak som za to rád. Opatrne sa dotkne obväzu, ktorým mám previazanú ranu.

„Trochu to zaštípe." Povie a mala pravdu. Rana sa nezahojila a látka ... počkať rana sa nezahojila? Odloží obväz a usmeje sa. Ja trochu nadvihnem hlavu aby som sa mohol pozrieť na miesto, kde som mal kedysi runu.

„Stačil na to len týždeň." Usmeje sa a potom si ide po niečo do skrinky. Ja vydesene pozerám na svoje rameno, je to nepekná rana ale som rád, že už ma nebudú rezať. Naozaj som si myslel, že pri tom zomriem a ja som to prežil. Síce moja runa je preč ale dajú mi už aspoň trochu pokoj. Možno ma pustia a môžem chrániť Sarru, tak ako do teraz. Chcel som ísť naspäť do bieleho lesa ale teraz, keď sa veci majú takto neopustím Sarru a ani tých jej verných upírov.

„Pustíte ma?" v mojom hlase je počuť nadšenie.

„Ooo, prepáč ale nie. Ty si tu stále veľmi dôležitý." Ako to povie príde ku mne v ruke drží dezinfekciu a ďalší obväz. „Musím ti to ošetriť." Povie a trochu dezinfekcie si naleje na bielu látku a potom ju nežne priloží na moje rameno, čo nepríjemne zaštípe a ja vykríknem.

„Prepáč." Povie s grimasou. Musím zatvoriť oči a pre dýchať to. Áno dosť to bolí a je to viac ako nepríjemné ale je tomu už koniec, toto už vydržím. Keď tá bolesť ustúpy začnem sa smiať. Nina sa na mňa prekvapene pozrie.

„Čo je tu vtipné?" spýta sa podozrievavo.

„No všetko. Som vlkolak, ktorému práve fakt príťažlivá baba zašíva rameno. Ssss." Vetu ukončím zasyčaním, keďže práve do mňa zabodla malú chirurgickú ihlu.

„Budem ignorovať to, že som príťažlivá a fakt, že sa so mnou v tejto situácií snažíš dosť chabo flirtovať." Odvrkne Nina. Áno snažím sa s nou flirtovať, som už dosť dlho bez ženskej spoločnosti a ona je taká iná. Neviem či to je štokholmsky syndróm ale páči sa mi. Bola to jediné čo ma držalo celý týždeň pri zmysloch, ubližovala mi ale zároveň mi pohľad na ňu pomáhal nezošalieť.

„Au buď jemnejšia." Trochu zastonám. Nikdy mi nič nezašívali a nevedel som, že to bude až také nepríjemné.

„Vieš, že som vlkolak a tá rana by sa časom zahojila sama?" Musím zatvoriť oči a znova pre dýchať bolesť, ktorú mi spôsobuje. Je to stále lepšie ako to čo mi robili predtým ale stále je to dosť nepríjemné a boľavé.

„Nemáš tak úplne pravdu. Toto sa ti nezahojí. Je to súčasť kúzla. Hojiť sa to bude pomaly ako bežným ľudom, možno ešte pomalšie." Trochu ma to prekvapilo ale je mi to jedno. Neviem čo so mnou ešte plánujú a prečo som taký dôležitý ale už som si zvykol na to, že mi tu nikto nič nepovie. Keď mi ranu zašije, previaže ju obväzom. Potom si dá dole modré rukavice. Usmeje sa na mňa a priloží ruku na remeň, ktorý ma drží pripútaného na lôžku. Zavrie oči a niečo začne odriekavať, keď prestane obe remene na mojich zápästiach sa uvoľnia. Ja sa na ňu prekvapene pozriem.

„Pomôžem ti posadiť sa?" neodpoviem len pokrútim hlavou. Viem, že som veľmi slabí, týždeň sa stravujem polievkami, ktoré chutia len ako slaná voda a do toho to rameno. Som slabší ako kedykoľvek predtým ale nechcem aby mi pomáhalo také nežné stvorenie ako je Nina. Keď konečne sedím zatočí sa mi hlava, ktorú trochu zakloním a tak sa snažím zvyknúť si na to, že po týždni konečne sedím. Nina si zoberie navlhčenú handričku a snaží sa s mojej pokožky odstrániť zaschnutú krv. Vtedy sa nám stretnú pohľady. Je mulatka a jej črty sú veľmi exotické a zároveň veľmi krásne. Chvíľu len na seba pozeráme ak by som nebol v situácií v akej som, určite by som ju pobozkal ale teraz sa to vyslovene nehodí. Odtiahne sa.

„Toto ti dodá trochu sily." V ruke drží striekačku so žltou tekutinou potom mi chytí ruku, tak aby sa mi napli žili v zhybe lakťu a vtlačí jej obsah do mojej ruky.

„Čo to je?" Ako to poviem cítim sa lepšie, som silnejší, nie oveľa ale aspoň sa mi tak netočí hlava.

„Tajný recept čarodejníc." Povie a usmeje sa. „Keď ti bude trochu lepšie tak mi povedz." Je mi už síce lepšie ale stále sa necítim úplne normálne. Chcelo by to trocha vody.

„Napi sa." Ona mi číta myšlienky? Podá mi pohár vody a ja si odpijem, odložím pohár a pomaly zleziem s postele. Zatiaľ čo ona v rukách drží putá. Vydesene sa na ňu pozriem. Tak trochu nechápem, kde to všetko berie. Ja len zatvorím oči a ona už drží niečo iné. Ako to robí? Viem, že je bosorka s toho najmocnejšieho rádu či covenu alebo ako sa tomu hovorí a do toho ešte študuje medicínu ale aj tak. Taká rýchla byť predsa nemôže.

„Daj ruky za chrbát." Spravím to čo mi kázala.

„Prečo?" viem, že pochopila, že sa nepýtam na to, prečo ich mám dať za chrbát ale moja otázka skôr smerovala k tomu, že čo so mnou chcú ďalej a prečo potrebujem byť spútaný.

„Sú zo striebra." Povie a ja stuhnem. V momente ako sa dotknú mojej kože, tak ucítim pálenie na zápästiach. Zhlboka sa nadýchne a snažím sa potlačiť bolestný ston, ktorým mi ostal v hrdle.

„Tak a ideme čarovať." povie trochu nadšene. Otvorí dvere, za ktorými stoja dvaja namakaný chlapi. Prídu ku mne a chytia ma za ramená a naznačia aby som išiel pred nimi. Neviem kam ma vedú ale mám s toho strach.

„Hej počkajte." Povie Nina a rozbehne sa za mnou, stane si na špičky a vtlačí mi dosť nečakaný bozk. Prekvapene sa na ňu pozriem.

„To aby si mal motiváciu to tam prežiť." No ja som v takom šoku, že nereagujem na to čo povedala. Takže páčim sa aj ja je. Trochu ma to teší a určite sa práve celý červenám.

Dvaja bodyguardi ma vedú, cez dlhé nemocnične chodby, prejdeme o poschodenie nižšie a zastavíme pred dverami do rehabilitačnej telocvične. Opatrne otvoria dverné dvere a ja som prekvapený čo je za nimi. Teda telocvičňa to určite nie je.