Ukáž mi život, láska

13. Kapitola - Záhada romantiky

Takže, čoskoro...Myslela som si pri pojedaní slaninových krekrov zo stola. Ako to myslel? Povedal čoskoro, len preto, lebo sa ma chce zbaviť? Asi ma má už plné zuby. Stopercentne si myslí, že som chudera, ktorá potrebuje chalana.

Zase na druhej strane povedal, že je rád, že ma počuje. Ale, to zase neznamená, že to cíti tak, ako ja. Možno, že má naozaj tak veľa roboty, že nemá ani čas si užívať prázdniny. Je to celé nanič. Najradšej by som bola keby bol teraz pri mne a keby sme boli pár. Je úžasné mať takého kamaráta ako je on, ale je to škoda držať si ho len ako „friend". Tento chlapec stojí za hriech.

„Čo kukáš tak do blba sestrička?"

To teda čumím, že mi nepovedal trubka. Počkať, on zase bude chcieť, aby som mu urobila kávu, jesť alebo aby som mu nechala voľný dom. Jedno z toho to bude určite.

Zase mu nemôžem povedať, že pozerám do blba len kvôli jednému chalanovi, ktorý mi rozdrvil myšlienky na milión malinkých kúsočkov.

„Len rozmýšľam." odvrkla som.

Vzala som si ďalší kreker a pokračovala som v rozmýšľaní. Adam si stále nedal pokoj. Musí vyrývať?

„Ale, ale a nad čím si lámeš svoju hlavičku?" začal dotieravo.

Tento tón jeho hlasu neznášam, pretože to znie, akoby sa snažil vo mne vyvolať nejakú reakciu, ktorá by ma mala prezradiť. On svoj hlas používa na všetko a toto je jeden z jeho psychologických ťahov, ako na mňa.

Keď som videla, ako mi začína kradnúť krekry z misky, postavila som sa aj s miskou a šla som si sadnúť do obývačky. Dúfam, že mi dá aspoň tu pokoj. On vie byť naozaj veľmi otravný. Stavím sa, že deti, ktoré sa cez deň opýtajú aj štyristokrát prečo, sú menej otravné ako ten môj milovaný braček.

„Nežer tie krekry a vyklop to." povedal sadajúc si ku mne vyjedajúc z misky krekry.

„Teba to nemusí zaujímať." dodala som odhrýzajúc si z krekra.

Adam sa postavil zo sedačky a dodal: „Ja som len chcel byť dobrý brat, vieš taký, ktorý pomôže, má ťa rád a tak... Chápeš nie?"

Ako dopovedal tú vetu tak som prestala jesť krekry a pozrela sa naň ho pohľadom „To akože čo malo byť?" Naozaj mi je divná jeho snaha o súrodeneckú lásku.

„Čo potrebuješ?" opýtala som sa bez okolkov.

On sa znova posadil na gauč a pokračoval so slovami: „Už som sa bál, že sa neopýtaš..."

Ja som vedela, že za tým jeho milým správaním niečo bude. Som naozaj zvedavá, že čo. Ak by chcel kávu alebo jesť, tak to by mi normálne povedal. Takže usudzujem, že pôjde o niečo vážnejšie.

„No, vyklop to." dobiedzam.

„Vieš, je to také divné, že sa to pýtam práve teba..."

Počkať, táto konverzácia je o čom? Dúfam, že nechce vysvetliť ako fungujú včeličky a kvietočky. To by mal mať už dávno za sebou nie? Asi by ma nevyhadzoval z domu, ak by si v zamknutej izbe v prázdnom dome skladali puzzle. Ja len dúfam, že to nebude chcieť vysvetliť.

„Pokojne hovor."

„Ja viem, že ty moju frajerku nemusíš, ale potrebujem poradiť." vysvetlil mi Adam.

No jasné! Na jeho lásku som celkom zabudla.

„Čo potrebuješ odo mňa?" spýtala som sa.

On sa na mňa pozrel psími očami a pokračoval: „Dnes večer príde a ja ju chcem prekvapiť dobrou večerou a samozrejme „prázdnym domom"."

Takže, ak dobre chápem, tak on odo mňa chce, aby som mu urobila dobrú atmosféru a jedlo na jeho romantickú noc a ešte, aby toho nebolo málo sa mám niekde zdekovať. Úplne fajne toto. Úprimne, čakala som, že nejaké takéto prespávačky podnikne, pretože celý tento týždeň si naši vzali voľno a išli si užiť na chatu. Odpratať jedného z domu je ľahšie ako vyhádzať všetkých.

„No ok, čo jej mám urobiť na večeru? Pizza stačiť nebude?" vravela som.

„Chápeš to musí byť romantika."

„To ti akože mám urobiť flambované dary mora alebo čo?" vravela som ironicky.

On sa pousmial a dodal: „Dalo by sa to?"

Hodila som doň ho kreker, ktorý som mala v ruke a on s úškrnom povedal: „ Jáj, čo by som bez teba robil ty moje zlatíčko."

Naraz vie byť aj milý!