Ukáž mi život, láska

11. Kapitola - Čas letí

◄o dva mesiace ►

Krásny jedenásty apríl už bol za mnou a blížili sa letné prázdniny, ktoré som už vyčkávala s otvorenou náručou. Posledné dni s mojou triedou boli také „rozlúčkové", pretože všetci sme zabudli na naše problémy a konflikty, ktorých bolo za tých deväť rokov viac než dosť. Učitelia si poplakali, keď nás videli ako mladých ambicióznych ľudí, ktorý sú pripravený čeliť výzvam života. Lúčenia sú mi proti srsti, a práve preto to bolo pre mňa veľmi smutné. Na druhej strane: Už je koniec! Začína sa leto!

Do slova a do písmená som počítala každú sekundu, ktorá ma delila od leta. Ide totiž o dva mesiace voľna, zábavy a užívania si. U mňa však platí pravidlo, že netreba rozkoše preháňať, pretože aj tie posledné mozgové bunky mi radšej odídu z hlavy ako by mali vidieť, čo stváram. Nepatrím síce k tým, čo sa opíjajú alebo fajčia, ale aj ja si viem oddýchnuť a zresetovať. Radšej budem s ľuďmi, s ktorými viem, že mi bude fajn, ako by som mala stráviť večer s ľuďmi, ktorých spoza cigaretového dymu nie je ani len vidieť. Toto nie je pre mňa relax.

Ležiac na posteli premýšľam nad tým, ako prežijem dva mesiace, pretože potom sa mi začne škola a toho oddychu bude menej a menej. Treba sa sústrediť a dobre si to naplánovať.

Moje plánovanie prerušila sms od Jakuba: Ahoj, ako si užívaš prvý deň prázdnin?

Keď už mám myšlienky pri Jakubovi, musím ho zahrnúť do svojich plánov, pretože tieto posledné dva mesiace boli namáhavé aj pre mňa a taktiež aj preň ho. Písali sme si naozaj veľmi často, ale ešte stále to nie je to, čo si predstavujem. Stále je to priateľstvo.

Od prijímacích skúšok som Jakuba nevidela. Odvtedy si len v kontakte. Úprimne som si myslela, že ma aspoň raz príde pozrieť, ale on nechodil. Už týždeň som mala pocit, že mi píše menej.. Niekedy mi aj napísal na dobrú noc, ale v posledných dňoch dostávam sms typu: „Ahoj, ako?". Možno si len namýšľam... Však mi sme boli kamaráti, prečo by ma malo prekvapovať, ak si niekoho našiel. Však on je úžasný chalan. On môže mať každú a to sa nemusí ani len snažiť. Aj keď najradšej by som chcela, aby bol so mnou a žil len pre mňa.

Dokonca ani neviem, či ho vôbec poznám. Od prvej chvíle ma okúzlil a nikdy som si na ňom nevšimla ani jednu chybičku. Je však pravda, že som u neho doma ešte nebola. Avšak prečo by som aj mala byť u neho doma, keď spolu nič nemáme? Som ja ale naivná...

Mala by som mu odpísať. Neváhala som a začala som vyťukávať prstami na displej: Ahoj Jakub, popravde veľmi si tento prvý deň prázdnin neužívam. Iba ležím na posteli a rozmýšľam, čo budem celé prázdniny robiť a ty?. Odoslané.

Teraz už len počkať na odpoveď.

Vstala som z postele a mierila som k dverám, keď mi v tom zazvonil mobil. Celou izbou sa ozývala melódia songu See you again. Rýchlo som pozrela na volajúceho. Jakub. On mi volá? Čo mám preboha robiť? Čo mám hovoriť? Bože, len nemôžem byť trápna...

„Haló?" ozvala som sa neisto.

„Ahoj Mia. Som rád, že ťa konečne po dvoch mesiacoch počujem."

Ja ho počujem... Jeho hlas znie v telefóne ešte lepšie. Roztápam sa...

„Aj ja som veľmi rada. Chcel si niečo, keď voláš?" pýtala som sa ho.

On sa pousmial a pokračoval: „Asi mi neuveríš, ale len som ťa chcel počuť..."

Ostala som ticho. Táto jeho veta mi vzala dych a slová z jazyka. Už sa neroztápam, ja už som roztopená...

Jakub pochopil, že som ticho, a tak pokračoval: „Musím ti povedať, že smskovanie má svoje čaro, ale počuť ťa naživo je lepšie."

Stále som absolútne bez slov. Nedokážem zo seba vydať ani len jedinú hlásku, ktorá by sa vyrovnala jeho vetám. Musím niečo povedať, aby si nemyslel, že ho nepočúvam.

„To áno, je to lepšie. Počuj, máme celé prázdniny voľno, takže by sme sa mohli niekedy znova stretnúť."

Jakub bol ticho. Už to viem, už som ho vyplašila. Tohto som sa bála. Ja naivná som si myslela, že sme obaja na tej istej lodi, ale nie naša loď ide na dno ako kolosálny Titanic. Prečo som to vravela? Len ho to vyplaší...Ten už so mnou neprehovorí.

„Nemysli si Mia, že by som ťa nechcel vidieť, ale vieš mám dosť povinností a aj brigádu, ale určite keď budem mať voľnejšie, hneď ti píšem a môžeme niekam skočiť. Chápeš čisto si vyvetrať hlavu." vravel sebaisto.

„To budem len rada, Jakub."

To by bolo úžasné. Už si to predstavujem. Počkať nie, ja si predstavujem nejaké romantické scény. Nie, toto pozvanie určite myslel nezáväzne. Bez okolkov sa iba stretneme a porozprávame sa. Dokážem sa pri ňom tváriť normálne? Pravdepodobne budem vyzerať ako chudera...

„Ehm. Už budem končiť, ale stále ostávame v kontakte. Pre teba som online stále." dodal.

„Maj sa a dúfam, že to „voľnejšie" budeš mať čoskoro." vravela som.

„V to dúfam aj ja. Tak zatiaľ ahoj." dodal.

Ospravedlňujem za meškanie. Užívajte novú kapitolu, Vote-ujte a komentujte! Nezabudnite sa tešiť na pokračovanie. ;)

MoniqueG