Ukáž mi život, láska

65. Kapitola - Predohra?

„Počkať, či mi niekto zomrel?" pozrel som na ňu nechápavo.

Stále neviem pochopiť, čo tou myšlienkou chcela povedať. Myslí si snáď, že by som o smrti niekoho z mojich blížnych nevedel? „Len, vieš, sú všetci v poriadku, čo sa týka tvojej rodiny?" opýtala sa.

„Určite áno!" dodal som pokladajúc list na stôl.

„Nebol nikto v nemocnici?"

„Nie... Nikto, ja ani neviem, prečo mi toto práve prišlo. Proste to nechápem." dodal som koktajúc.

Čo sa to deje, preboha? Načo by mi niečo také vôbec chodilo? Ja viem, nechcem si to priznať. Vôbec si neviem predstaviť, že by so znovu v okamihu o niekoho prišiel. Nonsens! Všetci sú v poriadku. Ja to viem.

„Zavolám na úrad, oni nám určite povedia viac."

Pritakal som.

-Mia-

„Vravel si, že ti môžem volať, tak som zavolala." začala som rozhovor s Hemmim. Znel akoby ho niečo prekvapilo. Nič nové!

„Jasné, pokojne hovor. Čo si to chcela vlastne riešiť?" spýtal sa zhurta.

„Polopatisticky, viem, že sa máme radi, a preto by som chcela vedieť... jednoducho, prečo si sa tak odcudzil? Som ti na príťaž alebo snáď to už nie je ten vzťah, čo to bývalo? Skús mi to vysvetliť, láska."

Započula som jemné vzdychnutie v telefóne. Znak príťaže.. Ja som to vedela, som mu len na obtiaž. Načo sa ja krava vôbec snažím?

„Ja som sa neodcudzil. To ty sama. Vezmi do úvahy len posledný týždeň. Vždy sme sa stretli a hovorila si so mnou ako s nejakým spolužiakom. Také to „Ehm" alebo „Hej", nič z toho, o čom boli naše konverzácie predtým, Povedal som si, že asi potrebuješ pauzu alebo len jednoducho... aj ja som potreboval z tej eufórie vytriezvieť. Bola to láska, ale z nejakého dôvodu si to zavrhla."

Priznávam, posledný týždeň som mala myšlienky na inom mieste. Nevenovala som sa môjmu vlastnému vzťahum, pretože som chcela niečo iné, niekoho iného. Počas vzťahu mi ho vždy pripomínal. Brala som ho ako tú verziu Jakuba, ktorá stála za to a vždy sa mi ozvala. Bohužiaľ aj toto „nevolanie" pobral od neho. Jeden lepší ako druhý. Mohli by si ruky podať.

„Ja viem, chceš tým povedať, že...."

„Koniec? Nie, zlatko! Chcem len vedieť, že prečo si sa správala tak divne a čo si mala na mysli, prečo si bola taká neprístupná? Čo ťa trápilo?"

Trápi ma on.

-Jakub-

Trápi ma ona.

Ak by tu teraz bola, dokázala by ma svojim úsmevom upokojiť a povedať mi jej krtásnym spevavým hlasom, že to bude v poriadku. Bože, ako ju ja teraz potrebujem,.

„Ideš tam zavolať?" opýtal som sa Lindy.

„Presne tak, lebo mi je divné, že proste pošlú papier a nenapíšu doň o koho ide. To je choré! Ešte mňa v škole učili, že to tam má byť. Nezdá sami to." vravela. Zabuchla za sebou dvere a ja som sa rozbehol k deťom.

„Pozri aké mám autíčko!" povedal šťastným hlasom Ondrejko a ukazoval mi z každej strany jeho autíčko postavené z kociek lega. Malý Maťko ešte stále staval garáž pre tie Ondrejkove výtvory.

„Nádherné." dodal som.

Do izby hneď vletela Linda so slovami: „Deťúrence, za vami tu príde o chvíľu taká milá mladá teta, ona dá na vás pozor. Jakub pôjde nachvíľu so mnou. Hneď sme tu a nevyvádzajte pri tete.

Kam mám ísť? Stále síce neviem odpoveď, ale radšej poslúchnem obul som sa.

„Z toho úradu mi nevolajú, lebo tieto veci sa vybavujú osobne. Vďaka takému a takému poriadku nemôžu poskytovať informácie o nebožtíkoch. Takže ideme tam, osobne.."

„Ako povieš."

Od domu sme to mali do centra mesta ako na skok, a celou touto, síce krátkou, cestou prevládalo v aute mlčanie.. Obaja sme boli akoby bez známok života. Chodiace mŕtvoly.

-Mia-

„Nemôžem ti to povedať, Hemmi." odpovedala som mu, bohužiaľ nedostačujúco. Nemôžem mu predsa povedať, že prepáč drahý, ale ešte stále hľadám toho pána X, ktorý sa zhodou okolností volá Jakub, Smiešne však? Čo to má byť za poriadok.

„Prečo, stalo sa ti niečo, ak áno, tak hneď som pri tebe" dodal hrdinsky. Už len stačilo , aby si pobúchal po prsiach a dodal: Ave Já!

„Keď mi to teda povedať nemôžeš, tak to urobíme inak. Toto sa nikdy nezmení.„