Ukáž mi život, láska

53. Kapitola -Bojím sa...

-Mia-

Ostala som ticho. Celý čas som len bola ticho. Nezmohla som sa ani na jediné slovo. Myslela som si, že jediná moja hláska by bola zbytočná. Nedokážem zo seba vydať ani tón. Som úplne mimo. Čo sa to deje? Čo sa to práve stalo?

Ako prvé ma napadlo, či to nie je sen, ale nie je... Neviem, či ma to má desiť ešte viac alebo tešiť. Mám pocit, že všetko sa začína opakovať. Že sa všetko začína diať znovu s lepším začiatkom.

Naozaj boli ľahšie dni, počas ktorých som o Jakubovi nevedela nič. Bolo to jednoduchšie. Nemusela som čeliť tomu, že sa jedného dňa stane tento rozhovor. Rozhovor plný pravdy a ... citov.

Myslel to všetko vážne? Naozaj to bolo tak, lebo nemohol? Naozaj?

„Viem, že len ťažko ma teraz budeš počúvať, ale pochop, Mia... potreboval som ti to všetko povedať. Záleží mi na tebe...A nechcem, aby si si o mne vytvárala mylné obrazy. Nepotrebujem, aby si si o mne myslela, že som hlupák, ktorý nestojí ani o to, aby ti napísal. Vravel som, že sa ozvem, keď sa to bude dať a ... preto ti aj teraz volám. Preto lebo môžem. Konečne môžem." dodal do telefónu smutným hlasom.

Jeho hlas ma dojímal čoraz tým väčšmi. Mala som slzy na krajíčku. Každé jedno slovo nebolo vyslovené prázdne, bolo emocionálne. Každé jeho jediné slovo skrývalo za svojím tvrdým rivalským obal nehu a cit. Stále som len ostávala stáť pri okne pozorujúc mesiac. Jeho žiara prenikala cez žalúzie dnu. Cítila som ako ma doslova žiarivé svetlo mesiaca pretína až do srdca, presne ako to teraz dokázal Jakub.

„Niekedy som strácal hlavu nad tým, čo som urobil a čo mi vychádza z úst. Ver mi nehovorí sa mi to najľahšie. Podobné veci som v živote nikomu nehovoril. Ani na vetu „Mám ťa rád." nie som zvyknutý, tak mi teda prepáč, že niektoré slová idú zo mňa ako u hormonálneho ôsmaka, ale ja som... ja som to proste v živote nezažil. Nezažil som rozhovory s kamarátmi. Nebol som ten, čo láme srdcia, a preto to vyzerá akoby som to čítal roztrasený z papierikov pred tisíckami ľudí. Bál som sa, že mi už v živote nedvihneš. Naozaj som sa bál, a preto si ani nevieš predstaviť, čo to pre mňa znamenalo, keď si mi zavolala. Mal som pocit, že s tebou už v živote neprehovorím, ale... dokázal som to a povedal som ti presne to, čo ... čo som ti potreboval povedať. Išlo o to, že ja..." nedokončil.

Nie je ďalšou ranou....

-Jakub-

Pretrel som si rukou čelu a snažil som sa prestať myslieť na to, že mi neodpovedá. Bolo to akoby som sa rozprával so zrkadlom. Bola to pre mňa neistota, ale bol som rozhodnutý, že robím dobre, a tak som v tom aj pokračoval.

Neurobil som zle, ale dúfam, že nie je jedna z tých, ktorým sa zverím a nakoniec aj tak nepočúvajú.

Musím ostať veriť, že ona je presne to, čo chcem. Že práve ona je tá ... dokonalá.

Pozrel som sa znovu na mesiac a počúval som to ticho v telefóne. Počujem len jej povzdychy. Vzlykanie. Ona ma naozaj počúva.

Ja som jej už povedal všetko, čo som potreboval, ale však bola tu ešte jedna vec, ktorá bola pre mňa veľmi ťažká. Bolo to slovo, ktoré sa bojím vysloviť. Bojím sa, jednoducho sa obávam toho, že to znova pohnojím. Bojím sa, že ju stratím.

Dokážem to. Musím to dokončiť. Ja to zvládnem! Bože, stoj pri mne...

„Ja... ja ťa mám rád, Mia."

Ticho.

Vzlyky prestali. Uprene som čakal na reakciu.

Pretrel som si druhou rukou oči a posadil som sa na posteľ. Mal som pocit, akoby som sa vyspovedal z najväčších hriechov. Bol to taký pocit, akoby som povedal niečo, čo sa vyslovovať nemá. Bál som sa, čo nastane. Odpovie mi?

Vzdych... Nádych a vzlyk.

Odpovedz mi, Mia! Počuješ ma?! Odpovedz mi prosím.

Píp- píp - píp -píp.

Skončil sa hovor.

***

Čo to má znamenať? Ako sa to skončilo? Čo na to Mia? Čo sa to vlastne deje?

Viac v pokračovaní.

Komentujte a vote-ujte!

MoniqueG

***