Ukáž mi život, láska

35. Kapitola - Zlaté tupelo

***

Ahojte, zas a znova sa k vám prihováram. Z dôvodu, že nebudem doma, kapitoly nebudú vychádzať. Nebojte sa. Ide iba o štyri dni.

Posnažím sa vám to vykompenzovať a dnes pridám dve nové kapitoly. Takže dnes je deň kedy už budú tri novú kapitole, vrátane dnešnej kapitoly 34. Tak užívajte!

Komentujte a vote-ujte!

MoniqueG

***

Vďakabohu už sedím v autobuse. Brutálne som sa bála, že ho nestihnem. Ach, to by bolo teda. Radšej na to nebudem ani len myslieť, však predsa, nechcem si to privolávať. Som taká vystresovaná z dnešného stretnutia, že až dokonca som si ani nevzala slúchadlá. Nevadí. Budem tu potichu čumieť do okna. Čo je viac epické ako letná krajina, všakže?

Keď už sme pri rozmýšľaní... Som zvedavá, čo na mňa povie Hemmi. Budem sa mu páčiť? Nechcem oproti nemu vyzerať ako škaredé zmoknuté kačiatko. On vyzerá dobre a ja budem vyzerať ako troska oproti nemu. Ach... Nie! Treba byť pozitívny! Pozitívny ľudia to dotiahnu ďaleko a určite aj prežijú dobré rande. Ehm... Teda stretnutie, som chcela povedať.

Už som sa preriekla. Z mojej strany ide o rande. Ak by som ho chcela za kamaráta, tak sa netrepem do mesta a už vôbec si nenatáčam vlasy. Ku kamošovi by som stopercentne v inom stave. Dnes som rozhodnutá loviť, keď to tak môžem povedať.

Celkovo, čisto len hypoteticky, aká je pravdepodobnosť záujmu, ak jedná strana je hormonálne nabitá testosterónom a druhá strana vydáva zo seba flirtujúce signáli? Pravdepodobnosť zvyšuje fakt očakávania. Takéto matematické príklady by aj bavili počítať!

Vrátim sa späť. Hemmi je krásny chalan, zábavný a fakt zlatý. Znovu som skončila tam, kde som nechcela.

Rýchlo som v mobile očekovala svoj vzhľad. Make-up na mne vyzeral na prekvapenie vskutku dobre. Bála som sa, že ostanem oranžová, ako viaceré prípady make-upových používateľov, ale nie. Tá Lívia, má naozaj dobrý make-up. Aj tak ju nemám radšej, ako som mala.

Už ma delili len dve posledné zastávky od hlavnej stanice. Ach, tak sa teším! Začína mi búšiť srdce. Už sa to blíži! O chvíľu ho spoznám v celej jeho kráse.

Znovu som urobila menšie očekovanie, ale teraz zamerané na moje vlasy. Sú v poriadku. Každá vlnka drží tak, ako by aj mala. Spolupráca je dôležitá, vlásky moje.

Autobus už pomaly zabáčal na smer hlavná stanica. Mne sa zase začali potiť dlane. Pokoj, Mia, chill! Je neskutočné, aká som z neho roztrasená. Môj bráško by použil pojem, že som z neho dosť „napichaná".

Zazdalo sa mi, že som tam videla akúsi blonďavú hlavu. Žeby to bol Hemmi?!

O pár sekúnd sa s ním stretnem!

Autobus už zastavil, vzala som si kabelku a pomaly som vychádzala z dverí. Som na stanici. Natiahla som si kabelku na rameno a vytiahla som si mobil. Rozhliadala som sa navôkol. Tá blonďavá hlava, ktorú som považovala za Hemmiho, bola blonďavá hlava nejakého dievčaťa s krátkymi vlasmi. V dnešnej dobe je naozaj ťažké rozlíšiť pohlavie.

Nebudem tu predsa stáť ako tĺk a sadla som si na lavičku. Som už v meste a o minútu budú dve. Pozerala som sa do diaľky, či ho náhodou neuvidím. Nevidela som ho.

Ľudia prechádzali do stanice, cez stanicu, prechádzali všade, ale ten jeden človek, ktoré by moje oči videli najradšej medzi týmito ľuďmi nebol. Dlane sa mi už potiť prestali a chytila som do nich môj náhrdelník s husľovým kľúčom. Zadreto som sa len pozerala na náhrdelník. Pozerajúc naň mi v hlave hrala melódia Wrecking Ball.

Obzrela som sa za seba a nik tam nebol. Vlaky odišli, autobus detto a ja tu stojím sama s kabelkou. Sama.

„Hádaj, kto!" ozval sa hlas.

Niekto držal ruky na mojej tvári. Cítila som teplo jeho dlaní. Cítila som úžasnú vôňu jeho rúk. Dokonca ma toto gesto zaujalo až natoľko, že som zabudla odpovedať. Druhá strana veruže horlivo čakala na odpoveď.

Položila som moje ruky na jeho a môj úsmev sa nedal skryť. Bol čoraz tým väčší a plnejší šťastia.

„Žeby Lukáš Hemmi?" vravela som.

Chalan položil ruky a sadol si vedľa mňa so slovami: „Teba prekvapiť je naozaj neskutočne ťažké." Zatváril sa ako smutné šteniatko. Človek má normálne chuť prísť k nemu a objať ho.

Ja som sa pousmiala a pravdupovediac som nemohla dostať úsmev z tváre. On je naozaj zlatý! A tá vôňa! Nemo odpadávam...

„Ako sa ti cestovalo? Bývaš ďaleko?" opýtal sa ma prisúvajúc sa bližšie.

Všimla som si jeho pohyb, ktorý ho nútil oprieť sa o vrch lavičky a uprieť pohľad na mňa. Imponovalo mi to. Zdalo sa, že chce zo mňa „vidieť viac" a skutočne ma počúval. Ani jemu sa z tváre nestrácal úsmev. Prvýkrát musím povedať, že má nádherné zuby. Áno, beriem... ale čo by bol pekný úsmev bez perfektných zubov?

„Cestovalo sa mi úžasné, dokonca si predstav, že nastúpila jedna pani, ktorá..."

„Vyzeráš úžasne." prerušil ma.

To naozaj povedal? To ako vážne, to na mňa! To čo, malo byť? To bol tak krásne. A znovu sa mi potia dlane. Zas som tam, kde som bola...

„Ty ma vieš teda umlčať." povedala som s úsmevom.

Luky sa pousmial a povedal hneď: „Prepáč, nechcel som ťa prerušiť, ale fuuu...si naozaj krásna dnes. Ako nie žeby si v iné dni... Znovu som to dokazil..."

Zasmiala som sa a objala som ho: „Ty, tupelo, vôbec si to nedokazil. Mimochodom, ďakujem veľmi pekne."

Cítila som Hemmiho ruky okolo môjho trupu. To mužské zovretie je také silné a zároveň plné nehy a lásky, ktorá sála z každej časti jeho rúk. Cítim to... Roztápam sa...