Ukáž mi život, láska

64. Kapitola - Minulosť sa nikdy nevracia, sú aj výnimky

-Mia-

„Ahoj Hemmi, v poslednom čase si ani nevoláme, a preto by ma zaujímalo, že prečo. Neviem, či ide iba o hlúpu zhodu náhod alebo... Chcem ťa vidieť, chcem sa s tebou stretnúť, aby sme si to vyrozprávali." napísala som mu SMS-ku.

Usadila som sa na gauč a vzala som do rúk časopis, ktorý si mama včera zabudla odložiť. Mamu baví móda, a však prečo si nezalistovať, všakže?

Na stránkach boli vyobrazené rôzne krásne modelky. Hlavnú úlohu čísla obsadili Kardašianky. Čo na nich ľudia vidia? Nula percent talent, nula percent prírodnej krásy. Niekomu sa proste stačí narodiť v bohatej rodinke a hneď ma o celý život postarané. Sem tam tráviť voľný čas s celebritami a nakoniec nejaký ten škandál. Krásny život teda.

Zapípal mi mobil:

„Láska, nebude ti vadiť, keď si zavoláme, pretože dnes idem preč s našimi a musí ostať doma."

Ako vraví a už aj som vyťukávala jeho číslo.

-Jakub-

„Jakub, skoč pozrieť poštu" prikázala mi Linda.

Neváhal som ani minútu a už som stál pred poštovou schránkou. Malí nezbedníci sa hneď za mnou vybrali. Pri prehrabovaní pošty som natrafil na dva detské časopisy, ktoré im Linda predplatila. Už viem na čo tak spokojne čakali. Podal som ich im a už som ich nevidel. V schránke som taktiež našiel dva listy.

Nevenoval som im pozornosť a vrátil som sa k raňajkám. S hladným žalúdkom sa toho veľa nedá urobiť.

Linda pila kávu a vzala do rúk prvý list. Prisadol som si k stolu a začal si pochutnávať na voňavom croisante. Tá chuť nutelly vo vnútri... Milovníci sladkého určite vedia, o čom hovorím.

Položil som pohár s čajom a zazrel som Lindin uprený pohľad na druhý list. Ani sa nepohla a dokonca ho ešte ani neotvorila. Vyzerala akoby práve zbadala smrť. Obledla.

„Čo to je za list?"

Podala mi ho do rúk. Jediné, čo sa dalo vyzistiť bola adresa. Hneď som sa pozrel na odosielateľa. Nič mi to nevravelo.

„Vieš od koho to je?" spýtal som sa.

„Z nejakého úradu. Pozri je tu napísané, že dedičské konanie."

Čo by mi odtiaľ posielali? List bol určený pre mňa, prečo potom Linda úplne zmeravela?

„Takéto listy som dostala v živote dva. Ver mi, tieto listy do rúk dostávať nechceš."

„Nemaľuj čerta na stenu." dodal som otvárajúc list.

Boli v ňom iba jeden list zapísaný z oboch strán. Pomaly som ho začal čítať. „List je odoslaný najbližším osobám. Oznamujeme Vám, že dedičské konanie sa bude konať 26. 8. . Očakáva sa Vaša účasť z dôvodu, že ste boli spomenutý v závete." Ďalej nasledovali len podmienky, ktoré sa majú dodržiavať pri takom konaní.

„Čo to má znamenať?" opýtal som sa.

„Mne naposledy prišiel taký list po smrti Dávida, tvojho ocka. Napísal ma v závete, že mi zveruje jeho majetok na jednom účte, ktorý bol vytvorený pre prípad, že by sa jeho deťom niečo stalo. O tom mi ale vravel ešte pred tým ako sa to stalo. Vravel mi, že si sporí a že chce, aby som s tými peniazmi narábala iba ja. Veril mi."

„Lenže to bude asi chybná adresa, pretože ocko zomrel už dávno. Načo by posielali tento list znovu?"

Nechápal som a usúdiac podľa Lindinho výrazu, ani ona.

„Ukáž mi to ešte raz."

Podal som jej list a začala si ho znovu čítať. Vyzerala akoby čítala nejakú zaujímavú knihu. Oči jej v tých písmenkách hyperaktívne lietali.

Asi sa tá na úrade pomýli, však tu je to úplne normálne. Dokonca aj pošta dokáže narobiť peknú šarapatu a to len stačí, aby ju poštár stratil alebo nepriniesol. Stavím sa, že aj toto je nejaký omyl.

Linda sa usadila hlbšie na stoličku a položila papier na stôl.

Pozrela sa mi do očí a opýtala sama: „Si si istý, že ti nikto nezomrel?"