Ukáž mi život, láska

18. Kapitola - „KTO"

„Poď Maťko, ideme už domov." povedal som bratovi.

Bráško sa hneď zdvihol z preliezky a pokračovali sme v chôdzi. Aby sme sa nenudil, rozhodol som sa navrhnúť mu jednu hru, ktorú som s ockom ako malý hrával veľmi často. Volali sme tú hru „KTO".

„Počuj, nezahráme si hru?" opýtal som sa ho.

Maťkovi sa zaraz rozsvietili detské očičká a od nedočkavosti sa takmer triasol. Maťko je aj za štipku pozornosti vďačný a to si na ňom nesmierne cením, a preto sa mu snažím venovať vždy keď to ide.

„Ja budem akože nejaké povolanie alebo osoba a ty sa ma musíš pýtať otázky, na ktoré ti budem odpovedať iba áno a nie. Tak čo zahráš si so mnou?"

Maťko prikývol na znak áno rýchlosťou svetla. Už už mi chcel položiť prvú otázku, ale bohužiaľ som si ešte nerozmyslel, kým vlastne budem. dnes mi asi niekto stojí na vedení, pretože jediné, čo ma napadlo sú pomaranče a futbalové kolenačky. Počkať! A Jakub konečne zapol svoje zmysli. Budem futbalista.

„Môžeš sa pýtať."

„Si človek, ktorý robí niečo so zvieratkami?"

Mykal som hlavo na znak nie. Žeby sa hrali futbalisti so zvieratkami? Niekedy síce hrajú ako divé zvery, ale pri futbale sa nemajú čas hrať s malými šteniatkami. Takže radšej Maťka nebudem zbytočne zavádzať.

„Ak nie si ten, čo má rád zvieratká, tak musíš kopať do lopty. Kopeš?"

„To si ako tak rýchlo uhádol, že som futbalista?" spýtal som sa prekvapivo.

Detský mozog ma prekvapuje čoraz väčšmi. Maťko si, ale teraz užíva, že mi môže vysvetliť, prečo je taký dobrý v tejto hre. Zaujal postoj ako manažér vysvetľujúci svojim zamestnancom, čo majú robiť.

„Viem, že máš rád zvieratká a futbal, takže keď nerobíš nič so zvieratkami, tak musíš hrať futbal. To je predsa ľahké!" vravel.

Ja som sa len pousmial a pritisol som si ho k sebe: „Je ťažké s tebou niečo hrať, keď ma tak dokonale poznáš."

Maťko len pozrel tými šibalskými očami na mňa a dodal: „Ja som veľmi silný súper. Ale teraz sa ideš pýtať ty mňa!"

Podľa toho, akou rýchlosťou uhádol moje povolanie, tak to bude teda makačka. Už to vidím ako s ním prehrám na plnej čiare, pretože detský rozum je nevyspytateľný. Musím zapojiť mozgové závity.

Dal som mu chvíľu na zamyslenie, ale ani som sa nenazdal a už prikývol, že môžem začať. To bude teda ťažké!"

„Si superhrdina?" spýtal som sa očakávajúc, že som trafil klinec po hlavičke.

avšak negatívna odpoveď sa mi dostavila. Čakal som, že bude Spiderman. No, skvelé! Naozaj musím začať rozmýšľať. Ako malý, som bol priebojník v tejto hre, ale teraz vidím, že čím som starší tým to ide so mnou dole vodou.

„Hráš sa so zvieratkami?" skúšal som jeho taktiku.

Nie...

„Tak potom si prezident?" pokúšal som šťastie znovu avšak zas a raz s nečakanou negatívnou odpoveďou. Fakt nečakané!

Dochádzajú mi nápady. Čo ešte existuje? Bankový lupič, drogový díler... Džigolo? To by ho snáď nenapadlo...Dúfam. Ach, zapoj tie závity!

„Také ľahké, to musíš vedieť." vravel mi Maťko.

Niekedy si prajem mať detský mozog, oči a aj tú radosť deťom závidím, pretože deti nie sú ešte také skazené a nevidia to všetko zlo, ktoré číha na každom kroku...Nebude on policajt?

„Si policajt...alebo hasič?" spýtal som čakajúc na kladnú odpoveď.

„Nie, radšej ti to prezradím." odhodlal sa.

Tak to som teda zvedavý, koho si vybral. Rád by som vedel, čo mi tak zahrialo mozog. Nikdy by som nepovedal, že ma jedna detská nevinná hra položí mozgové bunky na dno mojich schopností.

„Bol som ten, ktorý je všetkým."

Konkrétne, Maťko, veľmi konkrétne.

„Bol som človek so super schopnosťami. Bol som ten, čo poradí. Bol som ten, čo má všetkých rád a bol som aj učiteľ. Bol sa aj ten, ktorý je veľmi usilovný a bol som aj ten, ktorý ma velikánske srdiečko a všetkým pomáha..."

Zamýšľal som sa v duchu nad tým, kým vlastne bol. Žeby si vybral niečo originálne?

V tom sa na mňa Maťko usmial a povedal mi: „Bol som osoba, bol som ocko."