Ukáž mi život, láska

20. Kapitola - Poď

Na tento moment som čakal. Nič ma nebrzdí a nič ma nedrží, aby som neurobil to, čo som už chcel urobiť dávno. Dnes je to ten deň, kedy sa karty obrátia. Je mi jedno aké to bude mať následky...

„To s kým si myslíš, že sa rozprávaš ty zasran malý?!" dodal opilec.

Nech ma len nechá a ja mu to veľmi dobre vysvetlím. Daj mi minútku „tatko". Stačí aj malá chvíľa, aby si pochopil, že v mojom živote si len nič, ako komáre v lete. len tak poletuješ a normálne si drzo pýtaš, aby ti niekto urobil zo životom poriadok. Taký nevďačný ochromený komár.

„Som Jakub, keď si si nevšimol a hovorím s pripečeným dementom." odpovedal som.

Hovado sa zatvárilo ako obarené vodou. Čakal snáď inú odpoveď?

„Ako ?!" opýtal sa znova ten neadrtálec.

To mu všetko musím hovoriť dvakrát? Nechápe, že je mi z neho zle a, že ho nechcem ani len vidieť. Hovoriť s praľuďmi je ťažké.

„Počul si dobre..." dodal som.

Uprene som naňho hľadel. V mojich očiach sa blýska ako v najhoršej búrke. Niekedy stačí jeden jediný pohľad, aby niekto pochopil, čo chcem povedať. Dúfam, že tento debil to pochopí rýchlejšie ako napočítam do troch.

„Keby som nespal s tvojou matkou..."

Raz.

„Tak by som ti takú vrazil! Ty fagan jeden!"

Dva.

„Tak si poslúž. Je mi absolútne jedno, čo robíš, koho klátiš a ako žiješ. Mám v paži celého teba. Je mi jedno, či skapeš ale v tomto dome si už svoje nepresadíš. U mňa teda nie."

„Tatko" sa zatváril ako pripravený začať bitku. Zvieral päste ešte väčšmi a priblížil sa ku mne. Alkohol z neho razil intenzívnejšie. Tep sa mi zvyšoval a spolu s chuťou udrieť ho.

„Povedz to ešte raz."

Tri.

Adrenalín vo mne vybuchol ako sopka. Žilami mi prúdil ako nikdy pred tým. To teplo som cítil po celých mojich rukách. Nútilo ma to. Mal som chuť mu zrátať všetko, čo mi za ten rok stihol urobiť. Stihol mi dogabať život, tak ako nikto. Stihol pokaziť všetko, čo sa len dá. Nedokážem sa ovládať. Ten muž okúsi, čo pokúša. Ja mu nedarujem nič. Je mi jedno, čo si bude matka myslieť. Nech sa ma radšej boja obaja. Ja proste nedovolím, aby sme s bratom boli pod strechou s týmto priblbým zadubencom.

Neviem sa schladiť. Adrenalín vo mne stále prúdi a nech ten debil čaká, pretože uvidí, že nie som len nejaká padavka, ktorá nedokáže nič. Ja taký nie som! Nech už v živote neuvidím toho dementa. Doriadím ho ako nikto iný! Zabudne dokonca aj na deň, v ktorý sa narodil. Vybijem z neho aj ten alkohol. Vykopnem ho z tohto domu, aby sa už nikdy nevrátil. Hovado jedno zasrané!

Zvieram päste. Dýchanie nabralo na obrátkach. Všetko vo mne vrelo. Všetko vo mne vravelo...Urob to! Urob to! Nečakaj! Daj tomu debilovi, čo si zaslúží!

"