Ukáž mi život, láska

46. Kapitola - Kompenzácia

-Mia-

Ležiac vo vani sa nemo pozerám na mobil. Volal mi Jakub? On mi naozaj volal vtedy, keď sme sa mali stretnúť. On sa mi ozval.

Stále som na mobil pozerala, akoby to bolo zjavenie. Nevedela som si zapísať do tej mojej tupej hlavy, že Jakub nie je taký, akého som si ho vsugerovala. Prekvapil ma, že mi volal. Je mi to na druhej strane čudné, pretože to on bol ten, ktorý mal problém mi zavolať posledné týždne. Teraz, naraz je z neho pomaly horúca linka. Volal mi až trikrát.

A ja som to nezdvihla...

Nútilo ma to znovu sa mu ozvať, ale nevedela, či to bude správne. Predsa sme len kamaráti a tam aj chcem, aby to ostalo. Nechcem mu dávať falošné nádeje, ktoré aj tak budem len potom ľutovať. Nie! Povedala som si, že on je pre mňa uzavretá kapitola a Hemmi je pre mňa celou otvorenou knihou.

Tak to bude. Tak som sa rozhodla.

Kto by povedal, že relax vo vani dokáže prebudiť moje mozgové bunky k činom aj napriek tomu, že už som týždeň preč zo školy. Bublinky robia svoje.

-Jakub-

„Jakub!" vrhol sa na mňa braček, keď ma zbadal sedieť na posteli.

Objal som ho. Nevideli sme sa dnes celý deň, také čosi sa nám ešte veru nestalo. Stále sme si boli po boku a vždy sme sa videli. Dnes mi priam chýbal pri tých kontrolách. Nechcem síce, aby videl, čo mi urobil ten pripečenec, ale vždy mojou najväčšou podporou bol práve on. Stále si neviem zvyknúť, že aj Linda sa stáva človek, ktorý o mňa má záujem. Je mi to stále divné. Je ťažké zvykať si na pocity, ktoré sú mi cudzie.

„Ako si sa mal dnes? Bolo ti fajn pri tej pani?"

Maťko len pritakal a prisadol si ku mne. Oprel sa o mňa a začal na mňa pozerať so skleslým pohľadom.

„Deje sa niečo, Maťko?" opýtal som sa ho držiac ho za ruku.

Maťko skrivil pery a znovu mi venoval pohľad. Čo prezrádzajú jeho oči? Čo mi chce povedať? Kde vezmem odpovede?

„Prečo si bol dnes v nemocnici?" opýtal sa ma Maťko so slzami v očiach.

Och, nie... Nechcel som, aby to vedel. Nepotrebujem, aby sa trápil. Kde sa to len preboha dozvedel?! Nechcem vidieť slzy v jeho malým detských očkách.

„Tá pani hovorila, že si išiel aj so susedou do nemocnice."

Aha...

Privanul som si ho ešte bližšie ku sebe a Maťko sa ešte väčšmi rozplakal. Každá jeho slza ronila aj mňa, ale snažil som sa držať v rovnováhe. Nemôžem byť znovu ten slabý. Už viac nie!

„Nie, nič mi nie je, boli sme iba...iba po výsledky, po ktoré si išla suseda." klamal som.

Pravda je krutá, a preto sa malé klamstvo znovu stalo súčasťou môjho života. Prosím ťa, odpusti mi to, braček... Radšej ťa teraz ušetrím všetkého. Časom pochopíš, prečo som to urobil.

---

„Ahoj, počuj, ako sa ti darí?" ozval sa hlas v telefóne.

Milujem otázky tohto typu. Tieto otázky sa vravia s nulovou úprimnosťou a často sú prvou vetou pokračovania „Potreboval by som niečo". Čaro komunikácie sa stráca touto vetou. Že začiatok? Každý s touto vetou u mňa končí hneď, pretože ak by naozaj niekomu záležalo na mne, tak mi to povie. Nebude predsa iba hovoriť zo slušnosti prázdne vety bez sociálneho kontaktu a celkovo bez interakcie. Telefóny kazia čaro, čaro slov, ktoré sa majú hovoriť s emóciami. To čaro sa stráca s novými vekmi.

„Fajn... Ty?" Prázdna otázka, ešte prázdnejšia odpoveď.

„Vieš, čo... Ja som len chcel, že čo podnikáš cez prázdniny?" dodal.

Našťastie na čaro komunikácie som si zvykol, čo sa týka Buddieho. Je to také pako, ale mám ho rád. Vždy mi pomohol, keď sa to dalo. Dosť často som sa dostával na brigády len vďaka nemu a jeho rodičom. Jeho família ma prsty všade a našťastie, keď som potreboval, tak sa dalo potiahnuť za rôzne motúziky, aby som dostal, čo som bol nútený mať. Buddie, je fajn chalan. Má šťastie, že má takých rodičov. Hold, niekto sa vie narodiť.

Vzdychol som si a porozmýšľal som.

„Plánujem žiť, človeče. Prečo? Máš nejaký nový flek pre mňa?" opýtal som sa.

„Mám. Nová reštaurácia potrebuje výpomoc v kuchyni. Išiel by si? Som tam zainteresovaný aj ja. Chápeš, mám pláne trochu do seba investovať a na to potrebujem prachy, lebo nové handry si platím zo svojeho. Rodičovská výchova, čo ti poviem."

Pousmial som sa a pomyslel som si na Lindine slová. Výrazne mi povedal, že nechce, aby som pracoval, ale ja neviem ako sa jej mám odvďačiť, a predsa to pre ňu musí byť nákladné živiť ešte o dva hladné krky viac. Výpomoc vyzerá sľubne. Peniaze isté.

„Idem, daj mi podrobnosti." dodal som sebaisto.

***

Ahojte, ľudkovia moji!

Prepáčte za menšie čakanie dnes, bohužiaľ nevedela som, kde mi hlava stojí. Noťas sa mi snažil vypovedať, ale po dlhej hádke so mnou prehral a začal fungovať ako má. Šikovný noťas!

Čo poviete, je dobré, že Jakub prijal brigádu? Čo na to povie Linda? A čo vlastne bude dopekla s Miou?

V pokračovaní to zistíte!

Takže vote-ujte a komentujte!

Mimochodom ďakujem všetkým, ktorý moje dielko buď niekomu ukázali alebo ste sa s niekym bavili o ňom. Je to pre mňa veľká pocta a dokonca zvýšil sa mi počet followerov, takže za to určite ďakujem práve vám, moje ladies.

Užívajte kapitolku!

***