Ukáž mi život, láska

17. Kapitola - Zaslepená pravda

◄o 4 hodiny skôr (po prechádzke parkom)►

-Jakub-

Sediac na lavičke s bračekom v parku rozmýšľam nad všetkým. Nedokážem byť konkrétny. Na mysli mám všetko. Od Maťka cez Miu až po to hovado, ktoré je teraz v našom dome. Musím sa vzchopiť...

„Pôjdeme na ihrisko, prosím?" opýtal sa ma Maťko.

Ešte, že ma Maťkové slová odtrhli od môjho parafrázovania nad životom. Nachvíľu som sa vrátil späť do krutej reality.

„Ehm... jasné, že pôjdeme. Tu hneď je jedno parádne ihrisko." povedal som.

Vzal som Maťkovu tašku a pobrali sme sa svojím smerom. Maťkove šťastné oči ma napĺňali šťastím zakaždým viac a viac.

--

Ani sme sa nenazdali a boli sme už na ihrisku. Maťko sa ma nepustil. Čakal som, že hneď ako uvidí preliezky, tak sa rozbehne a mňa nechá tak, ale nie. Ostal stáť. Čo sa deje?

„Nechceš ísť na ihrisko?" spýtal som sa ho prekvapivo.

„Chcem, ale... Bojím sa..." povedal.

Čo?! Čoho? Preboha! Ak mu niekto niečo urobil, tak toho dotyčného pravdepodobne zabijem. Kriste! Ak mu naozaj niekto niečo urobil, tak za seba neručím. Nedokázal by som žiť s pocitom, že som nič neurobil. Ach, ten niekto si to dobré odskáče! Maťko, len mi povedz...

„Čoho sa bojíš?" spýtal som sa.

„Že keď ťa pustím... Tak odo mňa odídeš... Ako ocko..." povedal pozerajúc mi do očí.

Och...

„Hovoril som ti, že sa to nikdy nestane. Ja tu budem pre teba stále. Neodvolím nikomu a ničomu, aby nás od seba odtrhlo. Toho jediného sa nemusíš báť."

Ubezpečil som ho. Popravde...Ubezpečil som sa. Uvedomil som si, že tento rok žijem iný život. Nemám to, čo majú ostatní. Nemám drahé oblečenie a nemám ani najluxusnejší dom. Nie som ten, kto je obľúbený. Nie som ten, kto je „frajer". Nedokázal by som znovu stratiť niekoho, koho mám rád a koho milujem. Neviem, či dokážem byť dobrým bratom a dobrým vzorom. Neviem, či padnem na dno. Neviem, či by som sa z neho dokázal postaviť späť na nohy. Neverím, že budem v živote šťastný. Neviem, či ma v živote bude niekto milovať. Neviem, či neskončím sám. Neviem, či dokážem byť hrdina bez sĺz. Neviem, či viem stáť na nohách a vzpriamene korčuľovať medzi dobrým a zlým. Neverím, že zažijem život, ktorý bude bez problémov. Neviem, či si v živote budem aj užívať. Neviem, či ma nepoloží na kolená ďalšia strata v mojom živote. Neviem, či dokážem racionálne rozmýšľať. Neviem, na čo čakám. Neviem, čo ma nahýna dopredu. Neviem, v čo mám veriť. Neverím, že to utrpenie niekedy skončí. Zabíja ma pocit, že okrem Maťka nedokážem nikoho ľúbiť. Taktiež ma mrzí, že okrem neho už inú rodinu nemám. Ubíja ma to, že matka tak naslepo verí nejakého hajzlovi, ktorého zásobuje peniazmi namiesto toho, aby sa venovala jej synom. Neodkážem žiť v tej diere, ktorú nazývam domov. Nechcem, aby Maťko vyrastal s rodičmi, ktorý mu dávajú najavo, že o neho nemajú záujem. Nechcem, aby to videl i keď si to dobre uvedomuje.

Najradšej by som sa zbalil a odišiel by som aj s Maťkom niekam, kde nás v živote nikto nenájde. Niekde, kde by sme mohli byť milovaní. U niekoho, kto by nás mal rád...

Potrebujem tu teraz ocka. Potrebujem, aby mi povedal, že som silný a dokážem to. Povedal by mi, že je stále pri mne, či sa rozhodnem zle alebo dobre. Veril by som mu, že bude všetko lepšie. Veril by som, že krása tohto sveta ešte nepomrela.

Vedel by som, že sa dokážem na niekoho spoľahnúť...

Ale napriek tomu som sám. Na to všetko som iba ja! Ako mám byť ten „zodpovednejší" keď budem mať len šestnásť?! Ako, Bože, ako?

V poslednom čase si to viac a viac uvedomujem, že tu ocko nie je. Viem, že Maťko to cíti podobne, i keď si ani nedokáže predstaviť, ako ho mal ocko rád. Ocko ho ani len neuvidí, ako pôjde na prijímanie. Nikto nás už nikdy nebude mať tak rád, ako nás mal rád on.

Čakal som, že sa nám matka bude snažiť vynahradiť ocka, ale nie. To ona ho podvádzala s tým hovadom, vždy keď bol ocko odcestovaný, aby nám zarobil aspoň na chleba. Hneď po jeho smrti som čakal, že sa matka vzchopí a bude žiť pre nás. Nie, to ona hneď musela ponúknuť bývanie tomu alkoholom prechlastanému chumajovi, ktorý ju ešte k tomu má srdečne v paži. Matka to nevidí, ale ja áno. Vždy keď je preč, tak sa jej milovaný zmení na neskutočné prasa, ktoré len chlastá. To ona nevidí, lebo za ten týždeň, čo je tu tak suší hrdlo. Načo jej to budem hovoriť? Aj tak ma nepočúva. Vravela by mi, že trepem hovadiny. Ja to zadubené hovado a ani matku k životu nepotrebujem. Vychoval ma ocko. Tá žena si ani nemôže vravieť, že je matkou, pretože ona je len obyčajná špina, ktorá od začiatku môjho narodenia neurobila nič, čo matky robia. Brala nás s bratom za „nehody", ktoré obmedzili jej kariéru, a tak sa k nám aj správala. Bezcitne a ako k cudzím. Neodkážem sa na ňu ani len pozrieť. Každý čakal, že sa s ňou môj ocko rozíde, pretože mu vraveli, že je to zlatokopská fľandra, ktorá ide len a len za peniazmi. On ju nemiloval. On chcel, aby sme žili ako rodina, a tak si to nevšímal. Nechcel, aby sme mali detstvo rozvedených detí. On ju pre nás trpel.

A odišiel, keď si bol istý, že jeho cestu, tu na zemi, dokážem dokončiť.