Ukáž mi život, láska

27. Kapitola - Hore bez

***

Rozhodla som sa pridať dnes ďalšiu kapitola. Áno, možno mi preplo... svietilo dnes dosť slnko :D Takže užívajte novú kapitolu a nezabúdajte mi dať vedieť, ako vás oslovil dej.

Komentujte a vote-ujte

MoniqueG

***

-Jakub-

„Bré ránko, spachtoš..." dodal som milým tónom na vedľa spiaceho Maťka.

Maťko len vykukol spoza periny a prešiel si rukami jeho malé zvedavé očká. „To už je ráno?" spýtal sa ma.

Ja som sa postavil z postele a prehrabol som si rukou vlasy: „Áno, prespal si všetko. Ale musím ťa pochváliť. Spolu s Ondrejkom ste super tím a vôbec nevystrájate."

Maťko na mňa vyceril zúbky a dodal: „Ja som vždy poslušný."

Tieto slová s jeho vycereným úsmevom spoza obrovitánskej periny pôsobili na hladinu môjho srdca ako malé roztomilé šteniatko. Hneď som k nemu šiel a objal som. On sa rád mazná. Teda... Kto to nemá rád?!

Maťko ma oblepil ešte silnejšie a dodal pozerajúc na mňa tými jeho velikánskymi detskými očkami: „Dnes už musíme ísť domov?" Z jeho hlasu bolo cítiť ľútosť, že máme odchádzať. Hm...Dobrá správa, Maťko! Matka nás už nechce vidieť lebo nás zatratila ako choré psy...takže domov sa už nevrátime.

Viem, že Maťko je rozumný ale stále neviem ako mu to mám povedať. Bojím sa, že by sa bál. Som si istý, že s matkou nemá dobrý vzťah, ale predsa... je to jeho mamička - Toto slovo som prisahám Bohu nepoužil ani raz. Dokonca mi bolo divné, že slovo matka má aj iné formy. Bohužiaľ teraz toto slovo už používať nebudem a zase na druhej strane, ak by som povedal, že sa k tej vyziabnutej cundre už nevrátime, tak by som jej lichotil.

Maťka som objal ešte väčšmi až som mal pocit, že ho z celej tej lásky rozpučím. Maťko sa len zasmial ale čakal na odpoveď. Maťko radšej ti to nepoviem, dúfam, že časom pochopíš, prečo som ťa ubránil vysvetlenia...Prepáč. „Nie, braček, ešte nejdeme domov. Ešte sa môžeš pohrať s Ondrejkom."

Tomu malému anjelikovi sa rázom vytasil ešte väčší úsmev na tvári a hneď sa rozbehol z postele ku veciam a začal sa obliekať. Pozrel som sa na seba. No, Jakub, tiež by si sa tu nemusel promenádovať iba v trenkách.

„Kam sa zberáš?" opýtal som sa ho siahajúc po mojich džínsoch.

Maťko naťahujúc si tričko dodal snaživým hlasom. „Keď sa rýchlo oblečiem, pôjdem sa hrať s Ondrejkom."

Videl som, že to tričko mu robil problém a hneď ako som si naťahoval nohavice, tak som mu s tým pomohol so slovami: „Ale, čo ak ešte Ondrejko spinká?"

Ako mávnutím čarovného prútika sa roztvorili dvere a v nich stála suseda s podnosom, kde boli raňajky a za nohami sa jej skrýval malý Ondrejko.

Popravde, cítil som sa trochu blbo, že vstúpila do izby suseda a som tu, ako to povedať... „Hore bez". Na moju myšlienkovú otázku mi hneď odpovedala suseda pokladajúc podnos na posteľ. Asi ju to napadlo, keď som sa hneď natiahol po tričko.

„Ále, chrobáčik, myslíš si, že som nevidela mužské telo?"

Neodpovedal, usúdiac, že má syna. Asi ho z niekým splodila, teda toho dotyčného musela vidieť nahého. Zaujímavé, čo ma ráno napadá.

„Muž bol tréner a často som chodila chlapcov asi v tvojom veku podporovať. Uznaj, veď si športovec, že chlapca nič viac nevyburcuje k lepšiemu výkonu ako žena v šatni kričiaca: „Nebuďte padavky a nakopne tým malým zasranom zadky!" "

Uznávam, radšej by som vystrelil veľa gólov ako zažiť ten pokrik znovu. Neviem si ani predstaviť, čo by to bolo, ak by prehrali. Vlastne, bojím sa opýtať.

„Zadky." poznamenal malý Ondrejko a aj spolu s Maťkom sa na tom začali neskutočne uchechtávať.

„Áno, zadky. Teraz papajte deťúrence." zahriakla ich.

„Ale, chcela som tým iba povedať, že neboj videla som toho už dosť."

Neviem, či sa mám báť alebo nie. Malo ma to upokojiť? Len som sa pousmial tým spôsobom ako keď príde návšteva a začnú sa baviť o vás. Proste taký tupý úsmev, ktorým si každé dieťa prešlo. Veľmi ma to neupokojilo a aj tak som si na seba natiahol to tričko.

Deti sa hneď pustili do jedenia. Len sa tak za tým zaprášilo.

Suseda mi dala pokyn a šli sme do kuchyne. Keď sme už boli od detí dostatočne preč, tak sa ma spýtala: „Ako ruka?"

Len som sa pousmial a ukázal som jej ranu spod obväzu: „Už to nebolí a vážne vám musím poďakovať, že ste mi zaplatili ten poplatok. Ani neviete ako si to veľmi vážim."

Suseda sa len milo pousmiala.

„Jáj Jakub, poď na moju hruď." vravela s otvorenou náručou. Beriem to ako „nemáš za čo".