Ukáž mi život, láska

23. Kapitola - Vďaka

Kašlem na všetko! Absolútne na všetko! V živote sa do toho domu nevrátim! Už nikdy v živote ma tí dvaja neuvidia! Nech na mňa zabudnú! Toto už bol vrchol a obaja vedia, že to na plnej čiare pokašľali. Matka chce život bez detí, tak ho bude mať. Nech sa, ale potom nesťažuje keď uvidí pravú tvár toho mega blbca, ktorého má v posteli. Nech nás už potom, keď bude sama, nehľadá. Zaobídeme sa sami.

Krvavé ruky som si utrel do mikiny a kráčal som smerom k susede. Nemôžem tam predsa dôjsť celý od krvi. Radšej nech nikto nevie, že sa niečo stalo. Nech sa ma taktiež ani Maťko nezľakne. Verím, že by krv zvládal veľmi ťažko. Nechcem ho vystrašiť.

Zazvonil som u susedky a vždy som sa obracal na môj „bývalý" dom. Čakal som totiž, že odtiaľ vyjde matka a bude ma prosíkať, aby som sa vrátil aj spolu s Maťkom. To som až taký naivný? Ak ma nezastavila predtým, tak teraz už vôbec nie. Vedel som, že ma má maximálne v paži, ale je to stále veľmi ťažké uveriť, pretože to bývalá moja matka. Teraz sa stala pre mňa nepotrebným vzduchom. U mňa klesla už tak na dno, že už cesta na hor neexistuje. Už nie!

Susedka hneď vyšla a otvorila s milým úsmevom: „Maťko ťa už čaká v záhrade. Urobila som aj koláč, dáš si? Zmrzlinu som už stihla nachystať, ale treba ju veľmi rýchlo zjesť lebo sa roztopí."

Tu som si uvedomil, že u tejto našej milovanej susedky sme boli častejšie ako doma. Čo je však dôležitejšie - vždy sme tu boli vítaní. Nikdy nám nezabuchla dvere pred nosom. Vždy bola k nám ako druhá matka. Táto pani patrí k tým najdôležitejším ľuďom v mojom živote.

„Veci si pokojne odlož tam na sedačku v záhrade."

Viem, že by som nemal byť dotieravý, ale myslím si, že suseda je jediný človek, u ktorého by sme mohli prespať. Dúfam, že nás nepošle kade ľahšie.

„Ďakujem... prepáčte, že sa pýtam, ale nevadilo by vám keby sme tu boli s Maťkom dnes o čosi dlhšie?" pýtal som sa s malým srdiečkom.

Domov sa už vrátiť nemôžem a suseda je moja jediná možnosť.

Susedka sa chvíľu tvárila prekvapivo a potom dodala tľapkajúc ma po pleci: „Že sa pýtaš, sama som ti chcela navrhnúť, či by ste tu neprespali. Ondrejko si parádne rozumie s Maťkom a sám vieš, že je potrebné mať kamarátov."

Celý som sa akoby rázom rozžiaril. Nemôžem uveriť, že sa toto naozaj stalo. Ten hore ma asi vážne miluje.

„Samozrejme, že je to dôležité. Takže vám to teda nebude vadiť?"

„Vyzerám snáď akoby mi to vadilo, Jakub? Ty vieš, že tu máš dvere vždy otvorené."

Nič viac ma nedokázalo potešiť viac ako hrejivé slová susedky. Nikdy v živote by som nepovedal, že pomoc budem hľadať práve u nej. Som neskutočne šťastný, že dobrí ľudia ešte nepomreli. Bože...Ďakujem.

„Ale, ale nie tak rýchlo mladý pán, zajtra mi za to pomôžeš zbaliť všetko do škatúľ."

Čo? Ako pomôžem s hocičím. Ruky nemám ľavé, ale prečo chce všetko baliť?

„Jasné, to nie je problém a čo chcete s tými škatuľami robiť?" pýtal som sa zvedavo.

Suseda sa ťukla po čele a vravela: „ Som ja ale trubka, chcem tu od teba niečo a ani ti nepoviem, že prečo. Zajtra sa sťahujeme aj s Ondrejkom do mesta. Už žiadna dedina!"

Takže zmena je život. Pre ňu je to veľmi výhodné, pretože malý Ondrejko aj tak chodí do školy do mesta a suseda taktiež pracuje v meste. Stopercentne urobila susedka len parádny krok dopredu pre ich budúcnosť. Budú to mať ľahšie. Určite sa im to oplatí Počkať, keď sa suseda sťahuje, tak... kde budeme potom?

Nebudem si teraz s tým lámať hlavu. Počkám na pravý moment. Viem, že túto noc máme kde hlavu skloniť a o zajtrajšok sa postaráme. Sme už predsa veľkí chlapci.

***

Ta dá! Situácia sa trochu upokojila, ale ako to však bude s osudmi Jakuba a Maťka? Nezabudnite komentovať a vote-ovať a dozviete sa odpoveď. ;)

Stopercentne sa tešte na ďalšie kapitoly.

---

MoniqueG