Ukáž mi život, láska

54.Kapitola - Koniec?

-Jakub-

„To... to bolo nádherné, Jakub." vravela Linda stojaca pri mojich dverách.

Kráčala ku mne s otvorenou náručou a objala ma: „Ak sa to dievča nerozplakalo ako ja, tak ja už neviem, či má srdce z kameňa alebo som divná ja."

Jej vrúcne objatie ma znovu emocionálne vyviedlo z rovnováhy a mal som pocit, že už nevydržím stáť na vlastných nohách. Mám pocit, že všetko skončilo.

„Neviem, aké má srdce. Zrušila ma." dodal som púšťajúc slzy po mojej tvári.

Linda sa odtiahla, pretrela si oči a pozrela sa na mňa. Upriamila na mňa zreničky. Mal som znova pocit, že som niečo urobil.

„To nemyslíš vážne?" vravela.

Nezmohol som sa ani na jedno slovo. Nevedel som či som smutný alebo mi vadí, že som sa konečne niekomu otvoril. Cítim sa ako kus ničoho.

Naničhodný kus zbytočnosti.

-Mia-

Nie, nie!!!

Toto je presne to, čo som nechcela. Presne to, čoho som sa obávala.

„Poondiata baterka!" vravela som hľadajúc nabíjačku.

Teraz pred ním musím vyzerať ako totálna chudera. Totálna! Teraz mu nemôžem len tak zavolať. Dokazila som to...

Prečo len... JA neviem... Nemôžem mu teraz zavolať. Verím, že mi ani nezavolá. Verím, že ho to muselo položiť, ale ja som to nechcela zrušiť. To batéria! Poondiata stupídna batéria!

Kriste.... cítim sa hrozne. Nechcem sa ani teraz vidieť. Vôbec sa v živote na seba už nepozriem. Viem , že som mu ublížila. Kriste... Ja...

Zapla som mobil do nabíjačky a hneď sa mi rozsvietil. Našla som si správu od ...Hemmiho.

Ahoj, čo robíš? Vadilo by ti keby som prišiel?

Teraz naozaj neviem... Dokelu, prečo odo mňa všetci niečo chcú mňa snáď trafí. Kriste, pomôž mi. Prosím...

Teraz ma Hemmi vôbec nezaujíma, som na sračky aj s celými mojimi pocitmi. Čo ak ja v živote neviem urobiť nič okrem toho ako niekomu zlomiť srdce a dostať na kolená?! Čo som ja preboha za človeka?

Čo ak takto ublížim aj Hemmimu? Bože, najradšej by som sa zakopala a nikdy z tej diery nevyliezla. V živote som sa tak ešte necítila. Bože... Toto sa nemalo stať.

Prepáč Hemmi, ale dne nie...

Odpísala som mu.

Teraz bude najlepšie, keď ostanem sama a vyrovnám si svoje vlastné myšlienky. Nebude to zlý nápad, keď nechám celej veci s Hemmim čas.

Teraz musím poriadne popremýšľať... Bože, Jakub.

Stalo sa niečo, zlatko?

Nie, prosím nechaj ma tak... Zajtra sa ti ozvem.

Preboha, ja... tečú mi slzy niagarskými vodopádmi. Preboha, prečo je to len takto preboha? Som úplne hlúpa. Bože, ako si mohol toto dopustiť?

-Jakub-

Bože, Mia! Myslel som, že som sa rozhodol správne. Myslel som si, že keď ti poviem všetko, čo som ti potreboval povedať, tak ma pochopíš. Ak si ma nechcela počúvať, mala si ma zrušiť hneď. Bolelo by to menej.

Neviem, či som znovu urobil chybu ja alebo to naozaj nemá byť takto. Žeby to bolo znamenie, že už pre teba nie som nič? Prečo len mi to robíš?! Prečo mi rovno nepovieš, že som pre teba vzduch a nezaslúžim si ani myslieť na teba? Prečo?! Prečo ma nechávaš sa takto trápiť?

Mia...

Má to byť koniec?

***

Prinášam ďalšiu kapitolu, síce kratšia, ale dôležitá.

Kam sa to všetko ťahá? Kde to skončí? Bude niekedy Jakub šťastný? Bude niekedy jeho život kompletný?!

Viac v pokračovaní...

MoniqueG

***