Ukáž mi život, láska

10. Kapitola - Rozdiel

„Nezabudni si umyť zuby." kázala mi mama pozerajúc sa na mňa v kúpeľni.

Ach... niekedy mi príde jej starostlivosť až nesmierne prehnaná. Zase na druhej strane som rada, že ju mám. Jáj, mamička moja, čo by som bez teba robila.

„Jasné." prikývla som jej.

Umývajúc si zuby som sa pozerala do zrkadla. V mysli sa mi preháňal dnešný deň. Tento deň je nezabudnuteľný. Vyplachujúc si ústa sa mi do mysle znova dostal Jakub. Jeho telo, jeho ruky, jeho všetko... Stal sa mojím slnkom. Krásnym, múdrym a usmievavým slnkom.

Práve sa usmievam od ucha k uchu, pretože sa mi vyjavilo ako som ho prekvapila svojou päsťou. Chudák môj... Ešte, že sa mu to „napravilo" rýchlosťou svetla.

Zdá sa mi, že sa to všetko deje ako mávnutím čarovným prútikom. Príde mi to nemožné, aby som sa ja, dievča, ktoré malo byť od narodenia „chlapčiskom", zamilovalo. Ja som to priznala! Áno, som doň ho úplný blázon.

Nastal znovu čas pochybností. Keď som doň ho blázon, to ale neznamená, že on to cíti rovnako. Čo ak som len nejaká naivka, ktorá sa okolo neho obšmieta? Čo ak si len namýšľam, že by medzi nami mohlo niečo byť? Som hlúpa... Ako si len toto môžem myslieť! Musím z toho čím skôr vytriezvieť. Budem to brať takto: Je mi s tebou fajn, ale sme kamaráti. To bude najrozumnejšie. Počkám si na čas, kedy si budem na sto percent istá, že to on cíti takisto ako ja. Nebudem predsa tá hlúpa a nevyštartujem po ňom. Mám nejakú hrdosť, nie?

Zapípal mi mobil. Dotykom som ho odomkla a pozerám, že mi prišla nová notifikácia z Facebooku. Jakub vám posiela žiadosť o priateľstvo.

Že čo?! Hneď som si otvoril Facebook a uistila som sa, že je to naozaj on. On ma takú úžasnú profilovú fotku. Má tam božsky upravené vlasy, ktorých úžas dotvára úsmev na jeho tvári. Oblečené ma obyčajné biele tričko a čierne džínsy. Pravdepodobne by vyzeral dobre aj keby mal oblečené vrece na zemiaky. On zaiste nebude z tejto planéty.

Počkať?! Nehovorila som tu práve o HRDOSTI? Ako mám byť dievča, ktorá o neho nemá vôbec žiadny záujem, keď ma vyvedie z rovnováhy iba hlúpa žiadosť o priateľstvo od neho?Stáva sa zo mňa človek s rozdvojenou osobnosťou. Moje telo po ňom túži ako človek na diéte po kúsku čokolády. Po veľmi chutnej čokoláde.

„Trubka!" prerušil ma Adamov hlas ozývajúci sa z kuchyne.

Tu si človek ani s myšlienkami poriadok nemôže urobiť, aby ho niekto nevyrušoval!

Zavrela som kúpeľňové dvere a šla som do kuchyne. Čo zase bude chcieť? Stavím sa, že buď bude chcieť kávu alebo bude hladný. Určite ma nevolá, aby mi povedal pár hrejivých slov, ktoré by vyžarovali súrodeneckú lásku. Toho sa od neho asi v živote nedožijem...

Vchádzala som do kuchyne a v tom sa ozval otcov hlas: „Tu je tá moja hviezdička!"

Stalo sa niečo? Prečo mi povedal „hviezdička"? Začala som prudko uvažovať o tom, čo som mohla „urobiť", ale stále ma nič nenapadalo. Druhá vec: Ocko mal byť už dávno na nočnej, prečo je ešte doma.

Hneď ako dohovoril svoju vetu sa priblížil ku mne a daroval mi vrúcne objatie. Ja, stále so šokovaným výrazom v tvári, som mu objatie vrátila. Bolo to milé... Ale naozaj je mi divné, prečo práve dnes je ku mne ocko takýto. Niežeby bol zlý ostatné dni, ale je mi divné, že ešte nie je v práci a namiesto toho ma objíma v kuchyni.

„Som neskutočne pyšný, že mám takúto šikovnú dcéru."

„Ktorá sa dostala na strednú školu a bola medzi prvými v poradí." doplnila mamka ockovu výpoveď.

Och... To všetko kvôli tomuto?Čo si viac môže človekpriať, keď ma takúto milujúcu rodinku.

Naozaj ma príjemne prekvapili. Som rada, že môžem práve s nimi prežívať a oslavovať túto úžasnú novinku v mojom živote.

Večer už nemal nijaký prekvapivý charakter, pretože torta sa pomaly dojedala a dobrá nálada by mohla oknami vytekať. Tento deň už naozaj nemôže byť lepší.

-Jakub-

Prečo tento deň musím prežívať sám? Prečo tu nemám nikoho, kto by pri mne stál? Prečo je život taký neférový? Už len ťažko dostanem odpoveď.

Nedokážem sa ani len prejsť do kuchyne, pretože keď by som zbadal toho idiota, ako sa škerí, asi by som ho udrel.

V tom mi niekto klopal na dvere: „Môžem?" spýtal sa detský hlas.

„Jasné braček, poď ku mne." odpovedal som mu.

Môj šesťročný brat sa za mnou rozbehol a pritúlil sa ku mne na posteli. Jeho malé srdiečko bilo ako o život. Čo sa deje?

„Stalo sa niečo, Maťko?" pýtal som sa ho dotýkajúc sa ho za ruku.

„Sníval sa mi hrozný sen..." dodal so slzami v očiach.

Ja som si ho pritúlil bližšie k sebe a pošeptal som mu do ucha: „Neboj sa, to bol len sen."

Pomaly som cítil ako sa braček v mojom náručí upokojoval a búšenie srdca sa mu vracalo do normálu. Mám pocit, že môj brat Maťko je jediný, kto ma má naozaj a úprimne rád. Vždy za mnou chodí, keď sa mu sníva niečo zlé alebo ho niečo vystraší. Som rád, že ho mám. Iný by na mladších súrodencov nadávali, ale ja nie. On je jediný, prečo ešte dýcham. Viem, že ma potrebuje, pretože lásku od rodičov necíti. Darmo, deti faloš vycítia.

Je už večer a mne pomaly klipkajú oči. Maťkov tvrdý spánok ma neskutočne uspáva. Už som sa k nemu chcel pridať, keď som v tom započul, ako mi zablikol mobil. Rýchlo som ho vybral a všimol som si, že je to z Facebooku. Mia potvrdila vašu žiadosť o priateľstvo. Pozrel som si jej fotku a doslova som na ňu zízal.

„Je krásna." povedal braček spoza môjho náručia.

„Ja viem, Maťko. Ja viem..." vravel som držiac brata v náručí a pozerajúc do mobilu.