Ukáž mi život, láska

67. Kapitola - Slnko svieti aj na tmavé miesta

-Jakub-

„To je ten úrad?" opýtal som sa Lindy, ukazujúc jej budovu napravo z okna. Ošarpané steny, staré komunistické črty. Jednoducho úrad. A to sa vraví, že mali, tí hore- politici, dostať na rekonštrukciu peniaze. Nevadí, stáva sa.

„Áno, len ešte musím nájsť voľné parkovacie miesto." vravela stišujúcim hlasom, sústrediac sa na vozovku. Oko sokola zbadalo voľných päť metrov štvorcových a už aj si to tam zaparkovala.

Rýchlosťou svetla sme sa vydali ku vchode do budovy, v rukách som mal list, ktorý mi prišiel a Linda peňaženku, „pre istotu".

„Prepáčte, potrebovali by sme sa bližšie informovať o liste, ktorý nám prišiel do schránky." Vrátnička nás nasmerovala k okienku „všeobecné informácie". Pozrel som si list ešte raz a podal som ho pri okienku starej žene, ktorá nevyzerala priveľmi ochotne. Červené vlasy a pehy jej zdobili tvár.

„Dobrý deň potrebovali by sme sa Vás opýtať na jeden list, ktorý dostal môj syn..." začala jej vysvetľovať Linda.

Syn... Jej syn. Znie to úžasne. Všimol som si, že aj Linda sa pozastavila, keď to povedala. Teší ma, že to berie tak automaticky. Príjemne ma to potešilo. Konečne sa cítim akoby som znova niekde patril.

„Počkajte tam," ukázala nám pani za okienkom," sadnite si, ja sa vám na to pozriem, ale musím ísť na iné oddelenie, počkajte chvíľu."

Sadli sme si a čakali sme.

„Čo čakáš, že zistia?" opýtala sa ma Linda.

„Ja ti vôbec neviem." dodal som, pozerajúc do zeme. Naozaj neviem, bojím sa najhoršieho, bojím sa všetkého, s čím by mohla tá pani prísť za nami. Mám taký zlý pocit, ale za to môže v poslednom období všetko – od Buddyho až po Miu a mňa. Mám pocit, že hocičo ten list ukáže, tak to bude mať veľký dopad na môj život.

„Ďalšiu smrť by som už neprežila." povedala Linda tichým hláskom.

Ani ja, to mi ver. Nechápem, prečo človeku je stále brané. Človek by mal pykať, to chápem, ale prečo vo forme jeho najbližších. Tisnú sa mi slzy do očí, keď si predstavím, čo mi príde pani oznámiť.

„Aha!" ukázala smerom k dverám. Za nimi sa objavila pani, ktorá bola za okienkom a volala nás do kancelárie s našim listom v rukách. Jej tvár nehovorila o ničom pozitívnom. Bože, čo to má znamenať?

Vošli sme dovnútra a posadili sme sa do sedadiel na kolieskach a čakali sme kým nám to pani nevysvetlí.

„Vy ste mladý pán, Jakub Gollan?" opýtala sa ma. Premeriavajúc si ma od hlavy až po päty. Jej zreničky behali maratón na mojej tvári.

Pritakal som: „Áno, pani, to som ja."

„Vrátane celého úradu by sme Vám chceli..."

Nechcem to počuť, nechcem! Nechcem počuť žiadne zlé správy, nechcem, ja to nechcem počuť! Mal som sto chutí zakryť si uši, spakovať sa a odísť. Nemôžem počuť žiadnu zlú správu. Dnes už by malo odzvoniť všetkým zlým správam.

-Mia-

Posadila som sa na posteľ a pozerala som do zeme. Urobila som dobre, alebo som urobila najväčšiu hlúposť? Mám sa cítiť zle, alebo potešene?

Cítim sa slobodná ale cítim, že mi niečo chýba. Chýba mi to, čo som mala urobiť už predtým.

Musím prestať rozmýšľať, vziať mobil do rúk a skoncovať s tým zlým pocitom, ktorý ma sužoval posledné dni. Musím to napraviť. Musím to stihnúť, kým nie je neskoro.

-Jakub-

„V mene úradu by sme sa Vám chceli ospravedlniť za omyl, prosím nemyslite si, že ide o žart, preboha, len to nie. Bohužiaľ sa stal malý preklep v adrese a mene a celkovo je to list bez akejkoľvek hodnoty. Ešte raz sa Vám ospravedlňujeme za daný problém. Posnažíme sa minimalizovať pravdepodobnosť podobných omylov."

Takže, nič? Nikto, ale nikto nezomrel? Tento deň konečne naberá ten správny zmysel. Toto je ten smer, na ktorý som čakal. 

***

Prinášam dlhšiu kapitolu, s ktorou sa na dnes lúčim s Vami. Je dlhšia a dokonca som ju nepresekla, vstúpila som si do svedomia ;) srdiečkujem :*

Vaša Monique G

***