Ukáž mi život, láska

41. Kapitola - Nezabudnuteľný pohľad

-Jakub-

Je to za mnou. Je už jedenásť hodín. Čakal som, že mi neodpíše. Neodpísala. Som ja naozaj taký hlupák! Mal som jej vždy písať... Bože, prečo som na to len nemyslel. Kriste... Teraz si za to môžem sám... Nemal som čakať. Nemal som sa báť. Možno je už teraz neskoro. Nechcel som byť ten, čo... Čo rýchlo zabudne... Nechcel som, ale bolo to vtedy najlepšie riešenie.

Postavil som sa z postele tak pomaly, aby som nezobudil bračeka. Spal ako zarezaný. Vidno, že sa mu sníva niečo pekné. Usmieva sa. Snívaj chlapče, kým ti hlavu nepomotá niekto, kto bude chcieť nahradiť tvoje sny.

Poškrabal som sa rukou na nose a v tom som zacítil teplo na končekoch môjho prsta. Krv. Cítil som ako sa mi krv hrnie prúdom z nosa. Zaklonil som hlavu a prekryl som si rukou nos.

Presunul som sa do kúpeľne. Stál som pred zrkadlom utierajúc si nos do kúsku toaletného papiera. Teraz vidím tú trosku, ktorá zo mňa ostala. Doráňané celé telo. Modrina všade a bolesť sprevádzaná každým dotykom. Celé som to trpel. Teraz už len musím počkať a čas zahojí všetko.

Modriny na stehnách sú hrôzostrašné. Siahajú až po boxerky. Zle sa mi na mňa pozerá. Vyzerám ako ľudský boxovací vak. Moje telo síce ostalo také, aké je ale týranie tým imbecilom sa na mne zapísalo. Každá jazva, každá popálenina. Všetko je čerstvé.

Prechádzajúc po mojich rukách som si spomínal na všetko, čo mi urobil. Popálenina nad kľúčnou kosťou. Prichádzal som domov od kamaráta, s ktorým som bol na brigáde. Ešteže mi jeho tatko pomohol a prijal ma. O tom, že som sa v jeho stavebnej firme nadrel mi nešlo, pretože mozole na rukách sú len dôkaz mojej výhry. Matka bola znovu preč a Maťko bol doma vo svojej izbe.

Prišiel som domov a bol som hladný. Jedlo sa mi strhávalo z výplat, preto som radšej v práci nejedol. Prišiel som do kuchyne a z hornej poličky som si vzal sáčkovú polievku, ktorú som si stihol kúpiť ešte predvčerom. Zalieval som si ju vodou z kanvice. V tom som cítil ako sa za mnou zjavil ten retardovaný ožran. Bol za mnou a znovu ma provokoval. Som slabý, neviem mu ani len odpovedať.

„Takže ty budeš ticho? Že? Ty zasran, ty z mojej vody piť nebudeš!" vravel chytajúc kanvicu oblievajúc mi krk.

Horúca voda stekala po mojej hrudi. Cítil som pálenie, voda strhávala so sebou kožu. Strhol som sa a snažil som sa mu zmiznúť z očí. Stonajúc som zašiel do mojej izby, kde som sa snažil prikladať niečo studené na moju hruď. Nepomáhalo... Bolesť sa čoraz to viac stupňovala. Cítil som aj jemný vietor, ktorý sa zachytával mi zachytával o holé miesta na koži..

Doteraz to všetko cítim. Pohľadom som prešiel po mojom stehne. Malé kruhy popálenín, ktoré sa ešte nezahojili. Koža na vnútornej strane stehien sa regeneruje veľmi ťažko. Takisto sa na tú bolesť zabúda len sťažka.

Nie som len niekto, kto sa sem prisťahoval, ako ty! Pripečenec nekompletný! Sedel som na pohovke a rozmýšľal som, ako by som mu to všetko najradšej teraz vykričal pred jeho prefajčeným ksichtom. Fajčil cigarety jednu od druhej. Zadymená bola celá obývačka. Skrz dym som ani poriadne nevidel von oknom. Ten tlstý dement sa len v rozvaľoval v kresle a hasil cigarety o popolník. Postavil sa a priblížil sa bližšie ku mne. Nenávisť vo mne len a len vzrastala. Zaťal som päste.

„Nepribližuj sa ku mne." povedal som pozerajúc naň ho. Dement sa iba usmial a pokračoval v jeho krokoch.

„Takže chceš povedať, že mi odporuješ?"

„Nepočuješ to ty...."

„ Dones mi radšej pivo."

„Nemáš ruky?"

„Mám ísť za Maťkom? Mám?" Nás dialóg znovu skončil na tom istom bode. Vždy ma vydieral Maťkom. Nedokázal som nič urobiť, pretože vždy mu chcel iba ublížiť. Stále sa o to pokúšal. Preto som radšej vždy urobil to, čo chcel. Ako aj teraz. Postavil som sa a v tom ma ten sediaci bastard popálil cigaretou na mojom stehne. Cigareta prepálila moje tenké rifle a nechávala na mojej koži horúcu stopu. Trikrát.

Stále to cítim. Stále...

Celý čas som zažíval len bolesť. Sklamanie. Smútok. Nedôveru. Tyraniu.

„Kriste, Jakub!" vravela Linda pozerajúc na mňa

Jej výkrik prerušil moje myšlienky. Uvedomil som si, že sa na mňa pozerá. Pozerá sa na to zohavené telo. Na to, čo mi urobil ten pako. Vidí všetky modriny, jazvy, popáleniny. Všetko, čo sa vždy snažil zakryť tričkami a dlhými riflami. Teraz to vidí. Prvýkrát to niekto vidí. Prvýkrát niekto vidí to, čo som trpel.

Jej tvár sa rázom zmraštila a slovo hrôza sa jej dalo vyčítať z očí. Je to zlé. Vyzerám hrozne. Hanbím sa za seba, že som to dovolil. Že som dopustil, aby to niekto videl.

„Ja toho drbnutého pripečenca nahlásim na sociálke! Ako môže toto niekto urobiť dieťaťu! Kristepane! Je toto vôbec možné! Toho dilina zavrú až zčerná! Ja sa o to postarám! Buzerant jeden!"

Linda sa ku mne priblížila a chytila ma za ruky pozerajúc sa mi na lakte. Prechádzala očami po všetkých nedokonalostiach. Cítim som jej pohľad. Nahrnuli sa mi slzy do očí, pretože som sa cítil strašne. Mal som pocit, že ma jej pohľad prepichne. Ostro skenovala každú jazvu. Z jej výrazu bolo cítiť výraznú agresiu voči tyranií, ktorú som musel prežiť. Voči tomu všetkému.

Len tak ľahko nezabudne na tento pohľad.

„Preboha... Choď sa obliecť, Jakub. Ideme k doktorovi. Napíše sa správa a tomu degešovi sa už dni zrátali. Tomu pripečencovi nič nedarujem! Skántrim ho! Toto predsa nie je normálne, prekrista!"

***

Prinášam ďalšiu kapitolku! Dúfam, že ste sa potešili :)

Jakub sa už zdal šťastný, keď sa mu v tom zrazu začínali ozývať staré rany minulosti. Dokáže mu byť lepšie? Dokáže niečo/niekto zahojiť jeho rany? Bude mu vedieť pomôcť Linda?

Komentujte a vote-ujte pre pokračovanie!

MoniqueG

***