Ukáž mi život, láska

7. Kapitola - Áno alebo nie

„Päsťačku som teda nečakal." povedal.

Predo mnou leží chalan, TEN chalan, s ktorým som dnes robila skúšky. Ja som naozaj vrazila Jakubovi. Nie som ja naozaj sprostá?

„Bože..Jakub..Och...prepáč." vzlykala som kloniac sa k nemu.

Pomohla som mu sadnúť si na lavičku. Síce sa to nehodí, ale och....tá jeho vôňa ma neskutočne zabíja. Sladká a zradná vôňa, ktorá si podmaní všetky vaše zmyslové bunky.

„Asi mi neuveríš," povedal, „ale mal som to všetko premyslené."

„Ty si vedel, že ti vrazím?" spýtala som sa.

Jasné, Mia? Som v pohode? Prečo sa ho pýtam takéto hlúposti? Radšej by som mala byť ticho...

„No, to bola okolnosť, s ktorou som nerátal..."

Obaja sme sa usmiali. Znovu tie hollywoodske zuby... Nechala som ho pokračovať vo vysvetľovaní.

„...Popravde hneď na skúškach si sa mi zdala akási iná, taká fajn baba."

To začína úžasne...Pokračuj, Jakub!

„Tak som ťa našiel na facebooku. Že aká náhoda, všakže? Prihlásil som sa na facebook a tam si hneď bola v sekcií Ľudia, ktorých možno poznám."

„Tak to je teda veľmi veľká náhoda."

Pousmial sa a prehrabol si vlasy. Ja z neho odpadávam...

„A keď som ťa našiel, tak pozerám, že odkiaľ si. Však to je blízko, a tak som sa pobral. Hľadal som po celej dedine. Tak potom som išiel tu, že si aspoň posedím a pozerám, že ty tam sedíš. Prišiel bližšie, vieš chcel som ťa prekvapiť. No, môžem ti povedať, že ešte som nikde nevidel takú reakciu na moje prekvapenia. Na tento deň stopercentne nezabudnem."

Nápodobne Jakub!

„Prečo ťa to vôbec napadlo ísť sem?"

→Jakub←

Pekne! Teraz ma zaskočila. Nemôžem, jej povedať, že som ju stalkoval, pretože sa mi páči. Bože Jakub, rozmýšľaj!

„Vieš si taká fajn baba..."

Teraz sa len musím modliť.

„Zlaté, ďakujem. Aj ty si úplne v pohode."

Úplne v pohode? To mám ako brať? Chce ma alebo nie? Popravde, že si fandím...To povedala určite preto, aby som sa necítil ako dement. Som ja ale lúzer, keď som si myslel, že ona a ja by sme sa mohli dať dokopy. Nie som ja idiot?

Prečo som z nej úplne namäkko. Ja sa snáď zbláznim! Najradšej by som ju ...Ach! Ale ona nie je taká. Je nedobytná. To ma dostáva ešte viac...

„Ináč, prijali ťa?" pýtala sa.

„Áno." povedal som.

„To je úžasné, prečo sa z toho netešíš? Aj mňa prijali."

Teším sa ale ako jej mám povedať, že k nej niečo cítim? Bude si myslieť, že som nejaký precitlivený cvok, ktorý ešte v živote nemal babu. Ku každej babe som bol rovnaký, a tak to aj skončilo. Ona je však čosi iné. Nedáva mi vôbec žiadny Feedback, absolútne neviem, čo si o mne myslí. Má to u nej skúsiť alebo kašlem na to, pretože nemám šancu?

„Ja sa teším, ale viac ma teší, že som ťa našiel."

Jasné, už jej len môžem povedať, že aha tu je snubný prsteň a svadba bude v januári. Úplne som to pokazil. Teraz si bude myslieť, že som ten ufňukaný násťročný pako, ktorý vidí prvýkrát babu a je z toho úplne mimo. Pri každej babe som bol „frajer", nebál som sa ničoho ale pri nej som úplne ako nejaký idiot. Kriste! Keby som tak vedel, čo si aspoň myslí.

--

To naozaj povedal? On povedal, že je rád, že ma našiel? Ten je taký úžasný? Ale počkať, treba na to chladnú hlavu. Určite to povedal len preto, aby poznal v triede aspoň niekoho. Stopercentne chce byť kamarát. Ja hlúpa! Ja som si naozaj myslela, že by sme spolu niečo mohli mať? POLOBOH a ja? Som ja ale trúba.

„Ja som tiež rada, že ťa vidím."

To som vážne povedala? Mňa urve! Už to vidím na ňom. On chce byť „friend" a ja ho len takýmito vetami plaším. Som trápna, ako stierače na ponorke. Radšej by som mala ostať ticho a naposledy si ho pozrieť, pretože už to vidím, že o chvíľu ujde, keď budem pokračovať s takýmito rečami.

Bože, keby som aspoň mohla vedieť, čo si o mne myslí...