Ukáž mi život, láska

5. Kapitola - Koks a narcista

Dnes je ten najúžasnejší deň, aký len môže byť. Som prijatá na školu a ešte som si dala aj „pokec" s neskutočným chalanom. No, môže byť deň ešte krajší?

„Trubka! Poď sem!" zakričal Adam z izby.

Okej, Adam, jediné ty vieš pokaziť úžasnú náladu. Najviac milujem, keď kričí na celý dom, akoby mi to nemohol povedať tak, že príde do mojej izby. Ešte, že bývame v dome, pretože susedia v paneláku by nás mali zaiste v láske. To ani nehovorím o Adamovej frajerke, Lívií. Ako nemôžem povedať, že ju nemám rada...Ale, ešte som si na ňu nezvykla. Ona je presne taký typ ženy, ktorá sa dokáže rozprávať o nechtoch a nepodstatných veciach neskutočne dlho. A k tomu je ešte odfarbená blondína... Hrôza.

Nebudem hučať na celý dom ako môj braček, a preto som sa postavila a išla som do jeho izby. Čo len on môže chcieť?

„Počuj, nechce sa ti mi urobiť kávu."

„To si uhádol, nechce." odpovedala som ironicky.

Adam sa na mňa pozrel s výrazom šteňaťa. Toto na mňa vôbec neplatí, drahý!

„Prosím..."

„A čo nemáš ruky?" odvrkla som.

Adam sa postavil a prešiel okolo mňa s poznámkou: „No tak, hádaj kto má odteraz zakázané jazdy v mojom aute."

„Ty hovado! Adam, ja ťa jedného dňa zastrelím."

Adam zastal a prišiel znovu k dverám svojej izby : „A ja ťa milujem sestrička."

Čo mi iné ostávalo ako ísť mu urobiť tú kávu. Zbadala som, že sa mamina mihla v kuchyni a zachytila som od nej iba poznámku: „Mia, nezabudni potom umyť riad a dovar polievku prosím. Ponáhľam sa." A už jej nebolo.

Vidím to tu nadlho, a tak som si vytiahla mobil z vrecka a zapla som si hudbu. Však tu predsa nebudem potichu ako prst. Netrvalo mi to ani minútu a už sa ozývali prvé tóny z môjho telefónu. Never stop, it's how we ride. Comin' up until we die, I don't wanna go to school

I just wanna break the rules! Ešte, že mi tu hrá Charli XCX. Je to presne skladba ako pre mňa. Nie žeby som bola až taký rebel, ale je chytľavá a dokáže zlepšiť náladu.

Dala som vodu do kanvice a pripravila pohár kávy na zaliatie. Kým voda zavrela som umyla riad. Nebolo toho veľa.

Zároveň som si všimla, že polievka už vrie, a tak som vytiahla soľ a...

„Dokelu! Ktorý debil dal múku vedľa soli?!" zakričala som.

Keby som nemala čierne tepláky, tak by to bolo fajn. Ale múka bola všade. Mala som ju na tvári a ešte aj na tričku. To len mne sa tak môže dariť!

S múkou na sebe som dosolila polievku a nechala som ju dovariť. Ešte, že mama mi nedala až toľko roboty. Zaliala som Adamovi kávu a zakričala som naň ho, že ju má hotovú.

„Zotri si ten koks." vravel Adam, keď ma videl.

„Aký si vtipný."

„Ja viem a ešte k tomu aj dobre vyzerám." dodal. Jáj, toto narcistické indivíduum.

Uchlipol si z kávy a začal konverzáciu: „Počuj...Príde tu Liv."

Prečo teraz?! To už si ani oddýchnuť nemôžem?!

„Zas mám ísť preč?" opýtala som sa ho.

On sa pozrel na mňa a dodal: „No, keď ti nebude vadiť, že budeme...."

„Ušetri ma detailov prosím ťa. Umyjem sa a pôjdem." vravela som kráčajúc ku kúpeľni.

Za päť minút som už bola pripravená ísť preč. Síce netuším kam pôjdem, ale určite nechcem počuť hentých dvoch. Celkovo "Liv" nemôžem ani vystáť.

Dala som si čierne rifle, zobrala som si koženú bundu a už ma nebolo. Adios Amigos!