Ukáž mi život, láska

40. Kapitola - Odhodlanie

-Mia-

Ako sa len na to môžem pozrieť?! Ako? Je to snáď sen? Stopercentne je to iba nejaký blud v mojej hlave. Nie je to možné....

Celý čas som sa snažila zabúdať na všetko a odrazu je to tu. Znovu je tu všetko, čo malo byť stratené. Zase som tam, kde som bola. Nad čím mám rozmýšľať, keď ani nedokážem myslieť racionálne? A to všetko takto z rána. Je to snáď nejaký varovný prst, ktorý na do mnou niekto drží? Je to iba nejaké znamenie? Čo to má znamenať? Prečo teraz? Prečo?!

Ten hore ma snáď skúša, alebo čo? Ja vôbec nechápem, prečo... Ako je to možné, že posledné dni išlo iba o telefóny a teraz, keď som si povedala, že zabudnem, tak je to späť. Tie pocity. Tá blaženosť. Tá radosť, ktorá ma obkolesuje z každej strany. Všetko je späť. Všetko.

Ako by som len mohla zabudnúť na niečo také, ako toto?! Ako? Je to naozaj iba zlý žart alebo naozaj som urobila hlúposť, keď som sa snažila túlať v mojich spomienkach, ktoré som považovala za dávno stratené. Za dávno zahodené. Za stratené, ktoré už v živote neotvorím.

Bolo to všetko alebo príde ešte niečo iné? Ako mám vedieť, že nejde iba o niečo, čo sa znovu odo mňa vzdiali. Čo sa odo mňa pohne krokom vpred... Čo budem považovať za nič. Nič, ktoré aj tak v mojom srdci tvorí tmavú škáru. Škáru, ktorá už dávno nie je malá a nedokáže sa len tak stratiť.

Boli to len predstavy alebo som naozaj videla, že to tak je? Mala som ostať v mojej chladnej rovine alebo som naozaj nemala zabúdať? Kde len nájdem čas na to, aby som si stihla odpovedať?!

Neviem ani ako mám reagovať. Mám byť tá, čo dávno zabudla alebo mám byť tou, ktorá vie, že stratila? Som tam, kde som bola... Kde sa to len vo mne znovu vzalo? Kde?

Vedela som, že koniec už prišiel a dala som si to za predsavzatie. Kde sa znovu nabrala tá horlivosť? Už to nie je nenávisť. Už to nie je nezáujem. Už je to naopak. Už som aj ja opakom.

Nie som tá, čo zabudla. Som tá, čo znovu našla. Som tá, čo pokúšala a aj tak stúpila vedľa. Bolo to len všetko napriek alebo som potrebovala zabudnúť? Kde sa vo mne naberajú takéto otázky?

Prečo to vo mne vyvolalo ľútosť? Prečo?

Spadla som znovu do tej istej rieky? Neviem, či to, čo vidím mám brať vážne... Je to iba pokus o niečo, čo už pre mňa znovu začínalo nič neznamenať? Chcela som zabudnúť. Chcela som. Vedela som, že som to dostala z hlavy preč, ale zdá sa, že som to pokazila. Stále to v údolí mojej duše volalo. Stále. Snažila som sa to len potlačiť? Snažila som sa hľadať niečo, čo by mi vravelo, aby som všetku svoju pozornosť venovala niečomu inému? Bolo to preto?

Prečo? Prečo len znovu?!

Jediné slová, ktoré som videla vo mne vzbudili tú dávno zabudnutú vášeň:

Ahoj, prepáč, že ti píšem až tak neskoro. Ďalšie prepáč je za to, že som ťa pravdepodobne o pol siedmej zobudil. Vravel som, že si nájdem čas a konečne som ho našiel. Naozaj ma mrzí, že som ti nedával vedieť, mal som toho veľa. Pochopím, keď sa už nebudeš chcieť stretnúť, ale bol by som rád, keby si si na mňa teraz našla čas. Ako som vravel, pochopím, keď ho mať nebudeš. Totiž viem, že som sa zachoval ako hlupák, ktorý ti ani nenapísal. Odteraz budem mať omnoho viac času a bol by som rád keby sme sa stretli a porozprávali sa. Chápeš, ako vtedy na tej lavičke. Áno vtedy, keď si mi vrazila. Priznávam, bola to moja chyba a môj nos je v poriadku. Mimochodom mám toľko veľa vecí, ktoré by som ti chcel povedať. Naozaj si človek, ktorému by som to chcel všetko povedať, Mia. Nevedel som, čo ti mám napísať. Popravde bolo mi ťažké písať ti potom, čo som sa ti neozýval. Asi si myslíš, že som len hlupák... Ak by si sa chcela stretnúť, tak ťa veľmi rád uvidím o tretej tam, kde sme sa videli naposledy. Jakub.

***

Začína sa nám to tu zamotávať? Hm... Ako sa Mia zachová? Podľahne myšlienkam alebo bude pokračovať v niečom, čo už začala?

Tešte sa na pokračovanie a nezabudnite komentovať a vote-ovať!

MoniqueG

***