Ukáž mi život, láska

4. Kapitola - Už sa to deje

◄►

„Ahojte, už som doma!" zakričala som, keď som vošla cez dvere domu.

V predsieni som sa vyzula a unavená som kráčala do obývačky. Cítim sa akoby som za sebou mala štrnásťkilometrový maratón. Vzdychajúc som si sadla na sedačku.

„Čavko, trubka." prisadol si ku mne brat.

„Ahoj, aj ja ťa rada vidím, Adam."

Tak a už mám za sebou aj každodenný dialóg s bratom. Byť mladšou sestrou je niekedy otravné, pretože on neskutočne využíva fakt, že má osemnásť. Myslí si totiž, že ako plnoletý už môže robiť všetko. No a ja som stále tá malá zasoplená sestrička. V podstate sme taký typickí súrodenci.

„Kde si sa flákala, sestrička?"

„Bola som premeniť olej na aute."

Adam až zbystrel, pretože autá sú „jeho záležitosť". Odkedy brigáduje v autoopravovni, tak mu z toho niekedy prepína, ale zase stojí to zato. Však predsa nemáte každý deň možnosť, dostať prednášku o vymieňaní tlmičoch a správnom zapisovaní do servisnej knižky. Čo by som ja bez neho robila?

„To ako vážne?" povedal prekvapene.

„Ty si aké tupelo! Nie, bola som na skúškach."

„Z autoškoly?"

Pozrela som sa naň ho z výrazom: Mám ťa zabiť teraz, alebo potom?!

„Ty si zo mňa vážne robíš srandu?"

„Úprimne...Tak trošku." Och, niekedy by som prizabila toho dilina. No, nemilujte ho...

Brat si otvoril plechovku a popíjal. Ja som sa práve naopak nedokázala ani pohnúť. Dnešný deň ma neskutočne vyšťavil. V ruke mám diaľkový ovládač od televízie a prepínam. Nič. Nič. Nič. Nič. Ó! Prekvapivo zase nič.

„A ako si dopadla?" spýtal sa Adam. Vďakabohu prerušil to trápne ticho a „prázdne" pozeranie do televíznej obrazovky.

„No..." vravela som, keď vtom...

„Ááááááááááááááááááá!" Až som sa zľakla! Ale som na tom lepšie ako Adam, ktorý skoro prehltol aj plechovku.

Mama vyšla z pracovne so slzami v očiach.

„Mami, čo sa deje?" spýtala som sa.

Mama ma objala a plakala ďalej. Nejaká je priveľmi prítulná...

„Stalo sa niečo vážne?" dodal Adam.

Niečo sa naozaj deje, pretože mama nikdy neplače. Naozaj nikdy. Verte mi, že keď krája cibuľu, tak väčšiu pravdepodobnosť vytvorenia sĺz by sme namerali pri tej cibuli.

„Moja dcérka, znovu si niečo dokázala."

Počkať! Zadržme! Nehovorím, že sa zle počúva, ale chcela by som vedieť, o čo ide. V hlave sa mi premietli veci, na ktorých som uprene pracovala za posledné dni. Nič. Neviem o ničom, čo by sa mohlo premeniť na úspech.

„Počkaj mami," povedal Adam stojaci za mnou, „to my chceš povedať, že sa táto trubka dostala na strednú školu?"

„To naozaj, mami?"

„Áno, tvoja sestrička je už bližšie k splneniu si vlastných životných cieľov. Dostala si sa tam! Bola si štvrtá!"

Ja? Och, nie! Toto je pravdepodobne sen, toto musí byť sen. Ja som sa tam dostala! Ja som to dokázala. Konečne sa v živote pohnem ďalej. Naberiem nové skúsenosti. začne sa všetko odznovu. Začne sa štart mojej životnej cesty.

Ahojte! Dajte mi vedieť, čo si o tejto story myslíte. Komentujte a vote-ujte! Pokojne sa vyjadrujte aj k replikám a dianiu v príbehu.

Teším sa na Váš názor. MoniqueG