Ukáž mi život, láska

55. Kapitola - Pamela

-Jakub-

Nie je to jednoduché. Nie je...

Deň za dňom sa ťahal ako voda. PO tom nešťastnom rozhovore sa mi prestali dni rátať. Nemali pre mňa žiadnu hodnotu. Teraz je už pätnásteho augusta a stále sa nič nezmenilo. Mia sa mi vzdialila ešte väčšmi. Ubíja ma to, ale toto je pravdepodobne môj údel života. Vždy mi bude čosi chýbať.

Myšlienkami som bol stále neprítomný. Mal som pocit, že sa mi niečo stane. Na každom kroku som sa cítil neistý. Absolútne som si neveril. Nevedel som kam kráčam. Hľadal som celý čas dôvod, prečo som ešte tu. Mám pocit, že som tu na tomto svete zbytočný. Koľkokrát som sa otočil, nik za mnou nestál. Opora, ktorá by ma držala sa rozpustila s mojimi snami. Kedy sa mi začne dariť?

Mám „rodinu", ale nie je to, čo má každý. Prečo ja nie som ako „každý"? Mám snáď naozaj až takú smolu v mojom živote? Naozaj mám toto čakať? Naozaj?! Nikdy ma nestretne šťastie? Nikdy?

„Podáš mi uhorku?" vravel Buddie.

Jasné, som v robote. Mal by som si ušetriť myšlienky a v robote ich neposlúchať. Ešte si náhodou odfiknem prsty a už aj tá robota bude pre mňa tabu. Ako všetko, čo som si myslel, že ma bude robiť šťastným.

„Na." vravel som podávajúc mu uhorku.

Prečo mi v živote nič nevychádza? Prečo? Najskôr to bol otec a teraz toto všetko? Prečo jediné, čo ma stretáva je smola? Som až taký chudák, že si nezaslúžim žiť ako ostatný?

Som snáď niekto iný? Som snáď nenormálny, že si to nezaslúžim?

„Človeče, premiešaj tú polievku, ešte sa pripáli a henten imbecil nám bude nadávať." Okrikol ma Buddie.

Nachvíľu sa mi dostal do myšlienok a musel som prestať nad všetkým rozmýšľať. Vytrhol ma zo zlých nápadov.

„Však jasné, Buddie, nie som dement."

Buddie ku mne prišiel a pozrel sa na mňa tými jeho očami, ktoré vedeli preskenovať každý kút duše. Každé zlé miesto vedeli nájsť.

„Ale si ako duchom neprítomný. Už aspoň posledný mesiac si taký. Ako nie som psychiater alebo... nie, psychiater je dobré slovo, ale počkaj..." vzal si utierku a sadol si na kuchynskú linku oproti mne, zaujal vážny postoj ako herci, ktorý hrajú doktorov a pokračoval," povedz mi, čo ťa trápi."

Musel som sa zasmiať. Je to také pako.

„Myslím to vážne," znovu zmraštil doktorsky obočie a dodal," povedz mi, čo ťa trápi. Čo ti nedá spať?"

„Tvoj akcent a herecký talent mi nedá spať." dodal som.

„Počkaj, nebavme sa tu o mojich brutálne perfektných vlastnostiach..."

„Ešte si pohlaď ego." dodal som mu z úsmevom miešajúc polievku.

Buddie zliezol z linky a rýchlo začal krájať uhorku, pretože sa blížila nová objednávka. Stále však klapačku nezavrel. On ma snáď hubu na baterky!

„Neboj sa moje ego je dobre vysoko. Iné som chcel... Ak by som bol kozatá psychiatrička, tak by si mi to povedal, čo? Takto, keď sa ťa pýta tvoj kamarát, tak ho len pošleš do prdele."

Pousmial som sa a pridal som do polievky štipku soli.

Buddie akoby mal senzor na ticho a hneď ho začal vyplňovať jeho ďalšími slovami.

„Okej, chápem, ak by som bol kozatá doktorka s brílami, tak by si mi tiež nič nepovedal."

Pozrel som sa naň ho, pretože mi teraz nedávali jeho slová žiadny význam. Ale že absolútne nulový.

„Že o čom trepeš?" opýtal som sa ho.

Buddie zdvihol jedno obočie a začal som mnou hovoriť s uhorkou v ruke. Tá šalátová uhorka mi nedávala žiadny význam v jeho rukách.

„Kým niečo povieš, odlož tú uhorku. Vyzeráš ako buzerant." dodal som.

Buddie položil uhorku a dodal: „Okej, vrátim sa ku kozám. Ak by som bol prsnatá, asi tak štvorky, doktorka, tak by si mi nič nepovedal. Hádaj prečo?," mykol som plecami, „Lebo ty by ma v tom prípade omrdal hneď pri prvých minútach stretnutia. Ja ťa poznám, ty pako, predo mnou neskryješ svoje pudy."

To je debil... Može niekto takýto existovať?

„Len si to predstav. Taká košela, by som ju mal rozopnutú chápeš. Prsia by mi z nej vylietavali. Úplne brutálny by som bol. Ńo povedz, že by sa ti nepostavil."

Chytil ma záchvat smiechu. Ja snáď... Smejem sa tu v kuchyni ako debil, ale ani nie z jeho slov, ale za ním stál šéfkuchár a počul každé a jedno slovo. Pozeral na neho ako na nejakého debila. Teda, Buddie si za to môže sám.

„Hej, Bud... Skroť hormón a podaj mi tú uhorku."

Ten Buddieho výraz v tvári je na nezaplatenie. To je ale debil! Stále som sa na tom musel smiať. Nedokázal som prestať.

Ako mu Buddie podal tú uhorku s úsmevom, tak sa hneď pri mne pristavil a dodal: „Ty si taký ... Bože, to mi nevieš povedať, že za mnou henten stojí?!"

„Sorry, nedokázal som. Tú Pamelu Anderson si hral tak presvedčivo!"

Keď som pochválil jeho herecký talent, tak sa hneď začal chytať za hruď so slovami: „Ale že? Málo nechýbalo a asi by som sa urobil sám na sebe."

Je tento idiot reálny? Neverím, že takéto pako môže existovať.

Čo by som bez neho robil?

***

Dnes druhá kapitolka, čo poviete?

Deň za dňom šli ako voda, ale stále nezabudol. Ona zabudla? Spomína si ešte na to, čo urobila? Prečo mu nezavolala?

Čo poviete na Buddieho? Ľúbi sa vám?

Ruky hore, komentujte, vote-ujte a tešte sa na pokračovanie!

MoniqueG

***