Ukáž mi život, láska

39. Kapitola - Spi. Nedá sa...

-Jakub-

Ako to mám, ale urobiť? Celú noc mi to nedalo spať. Maťko sa zato vyspal ešte aj za mňa. Ešte stále spí sladko. Namiesto toho som ja nezažmúril ani jedno oko. Bojím sa snívať, pretože viem, že ryhy v mojom srdci mi vytvárajú len nočné mory. Bál som sa zatvoriť viečka.

Stále rozmýšľam nad tým ako zakryť tú jedinú dieru v mojom srdci. Mám jej zavolať? Nezabudla už na mňa? Zdvihne mi? To sú všetko otázky, ktoré nepoznajú odpoveď a to ma sužuje ešte viac.

„Ty nespinkáš?" opýtal sa ma ospalým hláskom braček.

Ja som sa len pozrel smerom naň ho a povedal som potichu: „Ja som spal, len... Len sa mi zdalo, že... Že mi zvoní mobil. Nezvonil."

Dúfam, že ma neodhalí. Nechcem, aby vedel, že som kvôli niekomu rozrušený. Doslova som v koncoch...

Maťko sa presunul bližšie ku mne. Votrel sa pod môj paplón a objal som ho. „Teraz sa mi už leží lepšie." To boli slová, ktoré vychádzali z jeho úprimného srdiečka.

Niekedy by som naozaj chcel byť ním. Skôr teda v jeho rokoch. V mojej ére malého chlapca som vôbec neriešil problém akým boli dievčatá. Bolo to pre mňa ako uzavretá kapitola, proste nevidel som na nich nič. Neboli ničím zaujímavé. Každé dievča som vtedy bral ako svojho kamaráta. Nebral som ich, že sú nežnejšie a už vôbec som si nemyslel, že si budem o pár rokov nad jednou z tej hŕby dievčat lámať hlavu. Naozaj som si to nemyslel.

Teraz to tu mám...

„Aj mne Maťko." dodal som držiac ho ešte pevnejšie. Dal som mu pusu na čelo a cítil som ako sa zamrvil ku mne ešte bližšie. Ach braček, dúfam, že ty nebudeš mať takú plnú hlavu jedného dievčaťa ako ja. Verím, že tento balič to zvládne parádne a ako povedala Linda, tak ešte, aby som o pár rokov nerobil rozhodcu medzi dverami, keď sa oň ho budú dievčatá biť. Však počkaj braček, ty o chvíľu pochopíš, čo mi nedá spať!

Stále nedokážem zaspať...

-Mia-

Ja tu Luciu zabijem! Ako je možné, že mi tá ťava dvojhrbá stihla včera večer nastaviť budík na mobile na šiestu! Ešte, aby som kvôli nej vstávala tak skoro, keď sú prázdniny. Jedného dňa jej to karma zráta.

Teraz už nezaspím... Fasa! Čo tu budem robiť?

Prehadzovala som sa na posteli, pozrela som sa, či nemám niečo nové na sociálnych sieťach. Nik nie je prihlásený... Ani Luky... Teraz už naozaj nemám, čo robiť. Nechcem ho tak ráno budiť, lebo by ma potom asi tak miloval ako ja Luciu. Nebudem mu robiť také šoky. Nie som taká krutá.

Postavila som sa z postele a slnko sa mi už vrážalo do izby spoza žalúzií. Postavila som sa, aby som ich zastrela a zakopla som pri tom o roh stola. Môže sa dariť niekomu ešte lepšie ako mne?! Čo som komu len urobila...

Konečne sa mi ich podarilo zastrieť a snažila som sa bez zakopnutia dotiahnuť k posteli. Podarilo sa mi to! Malíčky a palce sú v absolútnej pohode bez dúhových modrín.

Doslova ma ten pád na roh stola zobudil. Teraz už zaiste nezažmúrim žiadne z mojich očí. Teraz už určite nie...

Skúsila som si ľahnúť, či ma náhodou niečo nezlomí, aby som upadla do tvrdého spánku. Ľahla som si na bok a mobil som si pre istotu dala ku sebe.

Zatvárali sa mi oči.

V duchu som počítala všetky ovečky.

Jedna, druhá... zívla som si.... tretia...

Viečka sa mi samé zatvárali a nebolo im ani treba dopomáhať...

„Cŕn, cŕn." ozval sa mi mobil.

Ja tu Luciu naozaj zabijem! Stavím sa, že si privstala, aby mi mohla napísať výsmešnú sms. To by nebola ona, keby to neurobila.

Pretrela som si oči a ešte stále som rozmýšľala nad tým ako som mohla sladko zaspať. Je snáď možné, že je to také ťažké nechať ostatných ľudí na pokoji a nechať ich vyspať? Niekedy sa mi pri nej zastavuje mozog. Je ona naozaj normálna? Ako som už hovorila... Tá karma je nevyspytateľná.

Prehodila som sa na druhý bok a vzala som mobil do rúk. Len sťažka som dokázala vidieť na displej. Mala som rozmazaný pohľad. To svetlo, ktoré vyžaruje môj mobil neskutočne páli moje oči. Po niekoľkých pokusoch sa mi podarilo prečítať aspoň hlavičku sms-kového okienka.

***

Neviem, čo ma to napadlo, ale hovorím si, že by nebolo odveci priniesť vám ďalšiu kapitolu. Naozaj ma o tom presvedčili vaše komentáre, rastúce čísla a celkovo vaša podpora. Neviete si ani predstaviť, aké to je, keď sa dozviem, že sa niekomu môj príbeh páči a dokonca, keď niekto pochváli môj štýl písania. Je to neskutočné!

Všetkým vám, ktorý začínate písať príbehy, tak len chcem povedať, že oplatí sa vyjsť s kožou na trh. Zo začiatku som si hovorila, že to bude hlúposť zverejňovať, ale vidím, že sa mi to len oplatilo, pretože behom mesiaca sa mi začala prejavovať vaša podpora. Vždy, keď som si pripadala, že mi už horšie nemohlo byť, tak som sa pozrela na wattpad a dobrá nálada bola hneď. Každej jednej z vás, ktorá si len pozrela moje dielo, vám ďakujem. Vďaka vám som začala robiť to, čo ma baví.

ĎAKUJEM, že ste mali strpenie s mojim menším výlevom srdiečka, ale mala som potrebu vám to napísať. Teraz sa vrátim k dianiu:

Začína sa nám nový štart? Kde sa len pobrala Jakubova nebojácnosť? Kde?! Dokázala Mia spôsobiť v Jakubovom srdci tú trhlinu, ktorá sa len sťažka dá vyplniť? A teraz... Ako sa to bude vyvíjať? Dajte mi vedieť dole v komentároch, čo si myslíte. Veľmi ma to poteší.

Komentujte a vote-ujte!

Jednoznačne sa tešte na pokračovanie. ;)

Vaša MoniqueG

***