Ukáž mi život, láska

59. Kapitola - Opatera

-Jakub-

V Lindinom spomínaní na môjho otca som ju zastavil otázkou. Čakám na odpoveď. Čo sa bude diať potom, čo tá správa zazrie sudcove oko?

„V každej krajine sa to rieši inak..."

„Povedal vám Šebest, čo sa môže stať potom?"

Prikývla. Doktor vie, čo sa bude diať. Chcem to vedieť. Nad čím sa mám vôbec rozhodovať. Ide o dve voľby, ktoré sú tak či tak pre mňa zlé? Čo sa vlastne potom stane? Začínal som znovu chápať otcove slová. Tvoja voľba. Tvoj život. Tvoje rozhodnutie. Všetko sa zdalo byť také... jednoduché. Aké je to teraz? Prečo je to kruté? Prečo tá voľba stojí len a len na mne?

„Povedal, že známky po tyranií sú pravdivé. Súd uzná jeho posudok, ale vraví, že väčšinou pri podobných priestupkoch vo výchove sa strhávajú sociálne dávky na dieťa. Niečo ako trest. Tvoja matka za teba dostávala peniaze a po tejto správe ich už neuvidí."

Celý čas na mňa dostávala prídavky? Ona mi z toho nedala ani cent! Je mi teraz jedno, či jej to vezmú. Je mi jedno, či ju to bude vôbec trápiť. Je mi ukradnutá ako ten poondiaty bastard.

Odpil som si z Coly a znova som sa na ňu pozrel. Z môjho pohľadu vyčítala, že som ľahostajný voči prvej možnosti. Nie však kvôli nezáujmu, ale kvôli následkom.

„Bože, nikdy som si nemyslela, že toto budem práve riešiť. S tebou. Synom Dávida." dodala pretierajúc si oči.

To jej verím, že je to pre ňu len príťaž. Práve za to som jej vďačný a verím, že ocko tiež. Bol by a... aj je šťastný, že to dopadlo práve tak, ako to dopadlo.

„Druhá možnosť?" opýtal som sa.

Linda sa nachvíľu zatvárila zmätene, potom však pokračovala jemnejším hlasom. Pravdepodobne mala pocit, že by to nebolo vhodné pre uši všetkých prísediacich. Mala pravdu. Stále vládlo v celej sále nadpriemerné ticho. Počul som dokonca ako Linde bije srdce. Rýchlo a akoby chcelo z hrude vyskočiť.

„Ako som vravela, odobratie dávok je výsledný postup pri malých prehreškoch. Nedostatočná dochádzka alebo zanedbanie výchovy. Vulgárne správanie a tak. To sú malé prehrešky."

„To, čo mám ja spadá sem? Medzi malé prehrešky?" opýtal som sa ešte tichšie.

Linda si povzdychla a prisunula sa ku mne ešte bližšie.

„Nie, tvoje jazvy už dávno prekročili túto hranicu malých, oproti tvojim nepatrných prehreškov. Ty si bol týraný Jakub. Mal si len štrnásť skoro pätnásť, keď sa ti ten život obrátil naruby. Toto je vážny dôvod. Nie malý priestupok."

Uvedomil som si to.

„Ako sa postupuje pri tyranií?" vecne som sa spýtal.

„Sama som to nevedela, Jakub. Šebest vravel, že práve pri týchto podobných situáciách sa berie do úvahy odobratie starostlivosti o dieťa."

Zovrel som dlane.

„To chcete povedať, že pôjdem do... do decáku?" náhle zo mňa vyhŕklo.

„Áno, aj Maťko. Popravde, tak to funguje, ale... je tu vlastne ďalšia alternatíva, ktorú mi ponúkol sám Šebest."

Zvieral som a mädlil som si dlane. Potil som sa o čosi viac. Slovo decák, detský domov som nechcel počuť ani v najhoršom sne. Neviem si to ani predstaviť. Nikdy som nemyslel, že budem rozmýšľať nad niečím takýmto. Preboha, čo som komu urobil?

Decák alebo odstránenie dávok? V podstate je to isté?! To nie sú dve možnosti! To je jedna. Podrbaná jedna možnosť.

Aká je ďalšia alternatíva?

Linda si všimla, že odpoveď odo mňa sa jej nedostáva, a tak zahájila pokračovanie.

„Vravela som Šebestovi všetko. Naozaj všetko od čias, kedy som vás spoznala. Keď si bol ešte malý chlapček. Šebest si všimol, že z mojich slov sa dalo poskladať jedno – cit. Mala som pre vás dvoch odmalička akúsi iskru. Mala som vás rada. Vravela som mu ako si za mnou v ten deň prišiel a požiadal ma o nocľah. Nakoniec som si vás dvoch pripustila k môjmu novému hniezdu, tu v meste. Šebest podotkol, že toto nerobí každá suseda. A práve v tom momente som si uvedomila, že takýto dvaja slušní a dobrí chlapci ako vy nepatria do detského domova. Preto mi ponúkol, aby som sa podala návrh na súd taký, v ktorom sa odoberie starostlivosť tvoje matke a dá sa mne."

Pozrel som sa na ňu s nádejou v očiach. V mojom oku sa lesklo svetlo zo stropu a po líci som si prešiel rukou, aby si nevšimla slzu. Ruky som opäť vrátil do polohy, akoby som sa modlil. Zovieral som kŕčovito päste. Zdá sa mi to?

„Možno sa ti to zdá čudné, ale dá sa to. Ak sa matka nestará správne o svoje deti tak sa predá starostlivosť na niekoho z rodiny. Buď babka alebo sestra matky..."

Zmätene som sa na ňu znova pozrel: „Akým zázrakom by ste mohli mňa a Maťka dostať do opatery vy?"

Linde sa rozjasnil úsmev a dodala: „Pracujem na úrade. Poznám pár ľudí, čo by mi s tým vedeli pomôcť a Šebest sa taktiež v protokole ohľadom tohto radí viac k názoru, aby bola opatera priradená mne."