Ukáž mi život, láska

44. Kapitola - Pravdivý obraz

-Mia-

Môžem to teda, ale už určite kašľať! Zas a znovu som naskočila na trápne sľuby. Zase. Koľkokrát ešte takto dopadnem?! Neviem už, či dokážem žiť aj normálne... Normálne bez zbytočných sľubov a bez trápenia? Môžem tak žiť?

Nechápem, prečo som sa dala zlanáriť hlúpou správou, ktorá ma zas a raz dostala do zbytočnej priepasti mojich citov. Vážne som si myslela, že keď mi už napísal, tak to bude myslieť vážne. Naozaj som to čakala...

„Ahoj, Mia." ozval sa za mnou ženský hlas.

Kto to preboha...

„Lívia? Ahoj, ty čo tu robíš?" dodala som zo slušnosti.

Tá mi teraz chýbala... To už som si rovno mohla postaviť slučku a „urobiť sa v danej chvíli šťastnejšou". Mňa už tu naozaj porazí. Kde to som? V nejakej hre a riadi ma nejaký môj nepriateľ, že ma stretáva samá skaza a slzy? Vidím, že sa niekto, tam hore, dobre baví na mojom osude...

Lívia si prisadla vedľa mňa. Ona chce ozaj komunikovať? Čakala som, že sa len milo pozdravila a hneď uteká rozťahovať nohy môjmu bratovi, ale nie. Naozaj som s nervami v kýbli, takže nedokážem urobiť ani falošný úsmev, ktorý by ju možno potešil.

K nej nie som veľmi empatická, celkovo k nej nechovám žiadne emocionálne prejavy, ale dnes som si všimla, že už nie je taká preafektovaná ako vždy. Je ticho a to sa mi zdá viac ako divné.

„Išla som len okolo, a keď som ťa zbadala, tak si hovorím, že ťa idem pozdraviť." dodala s úsmevom.

Jasné? Som ja až tak naozaj blbá? Určite niečo chce, pretože nik ma v živote len tak neprišiel pozdraviť. Nikto.

Pousmiala som sa. Čo mi iné ostávalo v takejto situácií? Sedieť a pozerať sa na ňu? Niekedy mi tá jej falošnosť ide tak na nervy. Radšej nech vyklopí, čo chce, lebo stratím nervy. Našla si naozaj zlú chvíľu na „kecanie", pretože som už dosť vyhodená z rovnováhy kvôli Jakubovi. Nemám vôbec v pláne sa teraz s nikým zhovárať, pretože mám problém upokojiť aj vlastné myšlienky.

Lívia si všimla, že nič nehovorím a tak pokračovala ona: „Počuj, a ty čo tu takto sedíš sama?"

Debilnejšiu otázku sa už spýtať nemohla. Vieš čo, sedím tu sama lebo sa na mňa zvysoka vykašľal jeden chalan, ktorého som mala rada. MALA. Teraz to už bude iné a vôbec sa o tom s tebou nechcem zhovárať, lebo už len nad týmito myšlienkami sa mi stupňuje krvný tlak. Radšej by som mala aspoň trochu upokojiť a ovládať... Je to predsa frajerka môjho brata. Nechcem si to uňho pokaziť. A čo? Kašlať na to! Teraz je mi všetko jedno.

„Sedím tu sama, lebo sa na mňa niekto vykašľal."

„To mi je ľúto..." dodala.

Empatia? To som naozaj nečakala. Čakala som niečo typu: „Och, pozri aké mám krásne umelé nechty!" Vôbec ani vo sne by mi nenapadlo, že bude so mnou súcitiť.

„Poznám ten pocit, mala som frajera, ešte pred tvojím bratom a to bol taký hajzel. Prepáč za výraz, ale inak sa to nedá. Vieš bola som doňho zbláznená až po uši. Tvojho brata, Adama, som poznala len ako dobrého kamaráta. Ten pako ma namotával asi rok. Také rečičky typu „Och srdiečko, ako dobre vyzeráš." alebo „Každý chalan by s tebou chcel byť." Boli u neho ako na bežiacom páse. Ja som ako naivná tomu verila. Potom sme mali ísť spolu na chatu. Mala som tesne po sedemnástke a čakala som, že si na tej chate nebudeme „opekať". Najskôr som tam mal prísť on, lebo nám chcel urobiť nejaké prekvapenie a potom som prišla ja. Poviem ti, naozaj ma čakala veľké prekvapenie. Presne na kuchynskej linke si to rozdávala s nejakou kravou, ktorú som nepoznala. Akože je tohto niekto schopný? Potom keď som to videla sa ani neunúval ísť za mnou a vysvetliť mi to. Proste to bol len drbnutý primitív, ktorého by som najradšej utopila v lyžičke vody."

To teda pozerám, že aký to mala Lívia život. Počkať? Ja som ju naozaj počúvala? Ja som počúvala JU? Ako vyhodená z rovnováhy sa mením na emocionálne slabého jedinca. Kde to len spejem?

„Potom som stretla tvojho brata. Beriem, je to také hovado, ale je to moje hovado. Vie ma rozosmiať, rozumieme si a dokonca je to človek, ktorý pre mňa znamená všetko."

Vidím, čo náš spája. To hovado, ktoré sa niekedy vyskytuje aj ako Adam.

Chvíľu sme sa ešte rozprávali a ja som pomaly zabúdala na to, čo sa stalo. Dozvedela som sa o Lívií veľa nových vecí, ktoré mi len ukázali, že nie je až taká hrozná, ako som si myslela. Od jej školským čias sme sa prehupli až k jej zamestnaniu. Dokonca som ani netušila, že ju bavila medicína. Hneď po škole sa rozhodla ísť robiť zdravotnú sestru. Zatiaľ je ešte mladá, tak jej dávajú práce ako asistentke. Niekedy roznáša poštu po oddelení a niekedy jej dovolia aj brať krv. Dokonca raz musela strážiť na JIS pacientov. Povedala, že to bola najhoršia noc, akú kedy prežila, pretože jej tam neustále niekto vykrikoval, pacienti si trhali všetky kábliky a hadičky, ktoré mali popripájané na tele, proste hrôza.

„Dokonca si predstav, že som dnes videla jednu mladú mamičku ako tam prišla s asi sedemnásť ročným synom."

Ďalšia historka... normálne sa teším, pretože ona rozpráva naozaj veľmi pútavo a tie jej komentáre, akoby som seba počula.

„Ja som mala iba doniesť kartu toho chalana. Ako sa len volal, Gigol, Gorel, neviem niečo na G. Potom som vošla a pozerám - Doktor stojaci vedľa chalana a ten doudieraný ako hovado. Ten pohľad bol strašný. Všade mal modriny. Všade. Kukala som naňho ako na mŕtvolu. A tá jeho matka, akože čo ho mala v desiatich? Ona vyzerala, že má najviac tridsať. Jáj, nepochopím tie matky, ktoré si urobia decko ako násťročné a potom sa oň ho nevedia postarať. Stopercentne sa ten chalanisko musel s niekým biť. Kde inde by ho tak vedeli doriadiť, že?"

„Presne, určite niekoho provokoval a ten mu to potom vrátil aj s úrokmi. A pre také matky nemám ani ja pochopenie. A to akože mal všade modriny?" opýtala som sa.

„No, stál tam iba v boxerkách, ale keby mal iba modriny tak to by dopadol dobre. Totiž ja som ho videla od chrbta a tam mal neskutočnú jazvu. Išla mu cez celý chrbát. Do smrti budem mať tento pohľad pred tvárou. Na nohách mal popáleniny. Proste neskutočne zdevastovaný. Kto ho preboha takto doriadil?"

Ja som mala pravdepodobne zhrozený pohľad v očiach, pretože som z toho bola neskutočne mimo. Načo nejaký chalan niekoho provokuje, keď vie, že mu ten niekto môže poriadne ublížiť. Načo? Ja byť chalan, tak sa radšej skrývam po kanáloch.

„Len zober si, že také jazvy to sa nezahojí. Však to bude mať na stálo." dodala som.

„No však toto. Chlapec sa hral na veľkého pána a dostal do držky. Nechápem načo sa tie deti hrajú na kráľov ulíc, keď sa nevedia ani brániť?" dodala Lívia s úsmevom.

„Presne." pritakala som.

***

VOILA! Kapitola je tu, ako som sľúbila!

Komentujte a vote-ujte!

MoniqueG

***